Momentálne sedím už druhú hodinu v práčovni
a čakám kedy sa mi druhýkrát operie posteľné prádlo. Dnešný deň by sa dal
nazvať ako Čierny utorok. Doobedňajšie varenie, pravdepodobne zle nahraná
domáca úloha na internetový portál a teraz ešte aj trampoty s praním.
Prvýkrát som sa rozhodla vyskúšať práčovňu a je to katastrofa... Pračka sa
v polke zasekla a pol hodinu mi ukazovala, že do doprania jej ostáva
ešte 18 minút. Keď sa konečne rozhodla že pranie skončilo, veci ktoré som
vytiahla boli špinavé a celé od mydla, takže teraz to periem znovu
a ďalšiu hodinu budem čakať, až to sušička vysuší... Ale o tom
neskôr. Raz možno napíšem Cestu do hlbín študákovej práčovne... Dnes je to ale
o niečom inom...
Od chvíle ako som tu ukuchtila svoju prvú polievku mi
bolo jasné, že článku o varení sa nevyhnem. Pôvodný plán bol napísať možno
pár jednoduchých receptov, pridať k nim fotky a následne sa
(nenápadne), verejne pochváliť, aká som vynikajúca kuchárka. Lenže veci občas
nedopadnú tak, ako sme si plánovali.
Dôkazom toho je jeden a pól litra brokolicovej
polievky, ktorý sa mi dnes podarilo ukuchtiť. Hm podarilo ukuchtiť... dajme
tomu, že som to previedla zo surového a studeného stavu do stavu teplého.
Moja maminka výborne varí a krémová brokolicová polievka je jedna
z mojich obľúbených. A dokonca ani nie je také ťažké ju urobiť...som
si myslela.
Takže. Po tom, čo som dopísala domácu úlohu z Creative
Writing, som sa nadšene vybrala do kuchyne so sluchátkami v ušiach. Nachystala
som si všetko potrebné od brokolice, zemiakov, náčinia ako nožík, doska, až po
hrnce (ktoré som mimochodom musela znovu umývať, nakoľko moji spolubývajúci
nemajú problém odložiť do skrine “umytý hrniec“ s kúskom paradajky
prilepenej na dne). Začala som šúpať brokolicu, všetko išlo podľa plánu, až na
ten malý zárez do prsta, čo sa mi podaril behom prvých dvoch minút. Takže,
brokolica bola očistená, plávala si v hrnci, došúpala som k nej
zemiaky a pekne v kľude som to dala variť. Medzitým som si pripravila
veci potrebné na zásmažku a ďalších dvanásť minút som maturovala nad tým,
ako zapojiť a nastaviť mixér tak aby ma nezabil, keďže som ho kúpila len
pred pár dňami... Keď som na to KONEČNE
po sto rokoch prišla, brokolica už bola uvarená. A tak som zobrala mixér
a s motivujúcou pesničkou In
the burning heart, som sa pustila do mixovania. Lenže to nebolo také
jednoduché, ako som si predstavovala. (Optimisticky som si myslela, že
s ružovým mixérom sa nemôže nič pokaziť). Najskôr nešla rozmixovať
brokolica, ale po pár minútach čo som ju vyslovene prosila, aby bola taká
láskavá a konečne sa nechala rozmixovať to išlo a ostatné kúsky
nasledovali jej príklad, takže brokolica bola čoskoro rozmixovaná. Potom nastal
problém s kúskom zemiaku, ktorý sa zasekol v mixéri. Nevadí, vybrala
som ho. A tak to šlo dookola. V podstate dobre, ale keďže som od
prírody náchylná myslieť len pozitívne, hlavou mi leteli veľmi povzbudivé
myšlienky, ako napríklad: či ten smrad, idúci z prehriateho mixéra je
naozaj, alebo sa mi to iba zdá. Alebo či som náhodou nerozmixovala aj kúsok
plastovej dózy, v ktorej som to robila a tak podobne. Keď to bolo
konečne hotové, bol čas urobiť zásmažku... No nemôžem s istotou povedať,
či sa mi podarila alebo nie, lebo výsledný efekt po pridaní zásmažky do
polievky bol rovnaký ako predtým, kým tam zásmažka nebola... Takže, vlastne sa
mi asi nepodarila... V závere som polievku chvíľu povarila a napokon
vypla.
Vtedy príde tá chvíľa na ktorú čaká každý študent,
ktorý práve uvaril svoju prvú verziu nejakého jedla. Ochutnala som...
A následne som sa niekoľko minút snažila nájsť hocičo, čo by som do tej
zelenej polievky mohla hodiť, aby aspoň TROCHU chutila ako polievka a nie
len ako rozmixovaná brokolica. Ale žiaľ, nič nepomohlo. A tak, aby som
neurazila samú seba, som si nabrala plný tanier a dve hodiny som ho
prehĺtala... Zvládla som to, ale trochu ma striaslo pri pomyslení, že
v hrnci leží ešte ďalší liter. Nechcete ho niekto? Som ochotná poslať to
aj poštou!
No a neuveríte, čo sa mi stalo počas toho, ako
som si tieto myšlienky zaznamenávala na papier! Keďže nám v kuchyni
poletuje veľa mušiek, položila som na hrniec (keďže pokrievky sa zas raz
stratili, ale verím, že o pár dní sa opäť objavia) servítku (myslela som,
že dostatočne veľkú), aby tam nesadali muchy pokým to dopíšem. No a keď som
sa vrátila, hádajte čo....
.... namiesto polievky, som mala na obed jogurt!
Takže toľko k môjmu dnešnému vareniu. Možno sa nájde zopár ľudí, ktorí majú pocit, že sú jediní “nekuchári“ na svete. Ale nebojte sa. Pokiaľ je Beki v Ayri, vždy sa nájde niekto horší... Dúfam, že článok prinajmenšom pobavil a ak by ste mali záujem, môžem niekedy opäť napísať pár slov o mojom varení. Mám dojem, že ma čakajú ešte veľmi veselé chvíle... :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára