Mám také tušenie, že 99% čitateľov, ktorí tieto články čítajú sú ľudia, ktorí ma poznajú. Vy, kamoškovia moji, (a ty, tati, ahoj 😄) Takže všetci viete, že Beki mala vždy jasný plán a (dovolím si povedať) vcelku dosť makala a robila čo mohla aby sa ten plán uskutočnil. Lenže niekedy trvá strašne dlho kým sa plány a ciele ktoré si vytýčime splnia...ak vôbec. A to bol (a ešte aj je) môj prípad. Skončila mi pracovná zmluva s produkčnou spoločnosťou pre ktorú som robila a keďže som vedela, že ten termín sa blížil, hľadala som si robotu ešte pred jeho vypršaním. Ale nič sa nedialo. Nevadí, hľadala som ďalej. Mesiac, dva. Po dvoch mesiacoch som už začínala byť trochu zúfalá, ale potom som sa dostala na networking-ový event v BBC, kde som postretávala desiatky produkčných a televíznych spoločností, producentov, vymenili sme si kontakty a domov som došla ako hyperaktívna veverička (presne viete o čom hovorím, keďže ma poznáte) s vedomím, že tieto stretnutia prinesú ovocie a určite mi tí ľudia (ktorí boli mnou a mojim CV tak unesení) dajú do pár týždňov robotu. Písala som emaily, dokonca sme sa stretli, porozprávali, uistili ma, že hneď ako sa niečo naskytne sa mi ozvú. A potom prešiel ďalší mesiac a ďalší a bol december. Všetky emaily a spoločnosti tvrdili to isté. Že zime je tichá, nič sa nenatáča, bude to lepšie v januári. Well, guess what. Je koniec februára a napriek všetkým stretnutiam, emailom, vyše 150-tim CV-čkám poslaným na ponuky práce, workshopom ktorých som sa zúčastnila, online aj osobne, networking-ovým eventom, mi Netflix žiadnu zmluvu nepodstrčil. A poviem vám, posledné mesiace mi to už nerobilo dobre. Vedela som, že som si nevybrala zrovna najľahšiu cestu, ale dostávať denne dve - tri odmietnutia, prípadne byť celé týždne ignorovaná a nechaná bez akejkoľvek reakcie alebo odpovede, spraví svoje. A jeden z dôvodov, pre ktorý som ani sem nechcela nič písať je, že po čase, keď sa aj tak cítite naprd zo samotnej nezamestnanosti, sa začnete ešte k tomu aj hanbiť. Akoby nestačil pocit, že ste sklamali samých seba, v hlave vám hlodá ešte aj myšlienka, čo si o vás (a tom strašnom zlyhaní) myslia ostatní. A to je asi najhoršie. A verte, ja som prvá v rade keď príde na tieto šialené mozgové výtvory. Posledné dva mesiace som si hovorila, že si skúsim nájsť aspoň prácu v kaviarni alebo na recepcií, ale, ako sa asi viete dovtípiť, z tej predstavy mi bolo až zle. Vymeniť pocit uviaznutosti – lebo tak som sa posledné mesiace naozaj cítila, za pocit toho, že namiesto aby ste sa posúvali vpred vlastne skôr cúvate, vám teda veľa radosti neprinesie. Neviem či sa niekto z vás takto niekedy cítil, pretože po jednej stránke si pripadám ešte mladá aby som bola vyhorená z priemyslu, v ktorom som poriadne ešte ani nepracovala, ale posledné týždne mi už bolo zle len z predstavy posielania životopisu...
ALE, už prepínam na veselšiu nôtu, nebojte sa. Nakoniec som si povedala f*** it 😇 .... Zobrala som sa do knižnice, za posledných 80 centov čo mi ostalo v hotovosti, (nebojte, bankový účet na tom bol našťastie trochu lepšie...zľakli ste sa čo) a poďho do knižnice vytlačiť CV. Napochodovala som do najbližšej reštaurácie a strčila im do ruky moje krásne “pracujem-v-reštaurácii-CV“. O dve hodiny mi volali, pred pár dňami som začala pracovať a je mi o dosť lepšie na duši. Je to Talianska reštaurácia a Beki pracuje v zmrzlinárni...no chápete, sen! Nebojte sa, nevzdávam sa. 💪 CV do “môjho priemyslu“ posielam ďalej ako šialená, otravujem ľudí emailmi a naďalej očakávam, že sa Netflix konečne zobudí a pošle pre mňa limuzínu (a keďže nie som náročná, bude stačiť aj ten žltý mini-cooper). Takže asi toľko k mojej aktuálnej pracovnej situácií, kamoškovia. Nie, nie som ešte tam kde by som chcela byť, ale to nevadí. Aby som utíšila vaše obavy, cítim sa veľmi dobre. Okrem práce som sa tak totiž cítila stále, pretože som v Škótsku teraz veľmi šťastná, akurát tá práca trochu pokrivkáva. Ale na druhej strane si myslím, že aj toto je na niečo dobré. Asi každý by si mal aspoň raz zažiť aké to je žiť “od výplaty do výplaty“ (alebo v mojom prípade, z jednej dávky úradu práce k tej ďalšej 😂) A moja chvíľa je práve teraz! Takže dúfam, že ak si to už teraz pekne od-💩-kám, potom už bude len dobre 😋. A úprimne, prekvapivo som na seba aj hrdá, že som zobrala tú prácu v reštike, lebo aj keď som s tým dlho bojovala, človek sa cíti omnoho lepšie keď si môže tých pár drobných zarobiť sám, než ich len dostať z úradu práce... (A tu by som ešte chcela upriamiť pozornosť na fakt, že týmto v žiadnom prípade nechcem naznačiť, že pracovanie v reštike je menej dôležité, alebo horšie! To sa dúfam chápeme. Len to skrátka nie je smer, ktorým by som chcela ísť dlhodobo...)
A ak by ste boli náhodou zvedaví, čo také som ten polrok robila, keď už som si teda váľala pracovné šunky, bolo toho dosť! Poznáte ma, ja som človek produktívny, keď niečo nerobím, doslova mi zašibáva. Ale aj to viete...
Tak tu je malé zhrnutie toho, čo sa udialo za tie posledné mesiace, a potom sa už konečne dostaneme k tomu bicyklu, lebo aj tak viem, že to je hlavný dôvod pre ktorý ste tu 😋
Takže,
• Koncom augusta nám pribudol nový štvornohý člen rodiny, William. Je to zvláštny pocit, keď si uvedomíte, že miesto my sme si kúpili psa je to skôr naši si kúpili psa.
• Podarilo sa mi trochu pocestovať po Škótsku, ale ani zďaleka ešte nemám splnené všetko z môjho cestovateľského zoznamu. Snáď sa podarí tento rok. V auguste som si spravila mini sólo výlet na Isle of Bute. Bol to veľmi čudný zážitok, pretože pred cestou som bola neskutočne nervózna... že wow ja pôjdem sama vlakom a hodinu loďou. Zvládnem to? Akoby môj mozog celkom zabudol, že na DOD v Škótsku som letela prvýkrát sama ako sedemnásť ročná a za tých päť rokov som tu zvládla už nejednu cestu vlakom. 😄 Bol to krásny celodenný výlet a ak niekedy budete mať šancu, veľmi to odporúčam. A samozrejme, nebola by som to ja, keby sa mi nepodarilo niečo špeciálne...ako napríklad napochodovať na pánske toalety v domnienke, že je to už len múzeum, keďže išlo o známe viktoriánske toalety. Tak buď ja, alebo ten pán za pisoárom sme sa veľmi pomýlili!
• V septembri som si splnila mini sen o kurze taliančiny. Nastúpila som na 10-týždňový kurz, ktorý sa konal priamo na škole, prvýkrát po Covide. A poviem vám, prekvapivo mi bolo veľmi dobre s vedomím, že s aspoň prižmúrenými očami som ešte študent...samozrejme najmä kvôli študentskej kartičke a všemožným zľavám, ktoré som vďaka nej mala. Veľmi som s tým chcela pokračovať ale viete...nezamestnanosť... ale naučila som sa povedať to podstatné – Sono allergica al lattosio.
• V Septembri sa mi ešte podarilo prísť domov a zájsť na výlet do Rakúska na úplne super-duper-perfektnú svadbu dvoch skvelých ľudí. 🥰
• V novembri som si splnila ďalší malý-veľký cestovateľský sen a išla som na celodenný výlet do Scottish Highlands. Konečne som videla Glencoe, Loch Ness a Glefinnan Viaduct...ale žiaľ žiadny modrý trabant nám nad hlavami nelietal. (Ak by ste chceli ešte mám pár fotiek TU)
• Vianoce som samozrejme strávila doma, veľa sa pieklo a jedlo, lebo ako ináč keď je Beki doma... a samozrejme som videla vás, z čoho sa vždy veľmi teším a oslávila som aj svoje 26. narodeniny... už sa posúvam do late twenties a neviem či sa mi to páči 🙈
• No a v januári poďho späť do Škótska, kde som teda už jeden rok. Už asi môžem povedať, že tu žijem jeden rok. Neštudujem. Žijem...
• A samozrejme mimo tohto, chodenie do fitka sa mi stalo terapiou, a ešte stále beží aj môj knižný mini kanálik a pomaly sa blížime k 700 odberateľom tak ak mi chcete urobiť radosť viete ako 😋
• A jedna z najsuper vecí je, že Beki dostala bicykel!
Takže už plynule prechádzame k tomu, načo všetci tak veľmi čakáte. Ako a prečo terigala Beki Bridget Jones bicykel do vlaku?
V prvom rade, neviem teda ako na SR, ale tu je to úplne normálne. Predpokladám, že ani na Slovensku by nemal byť problém dostať bicykel do vlaku, ale tu je vždy kopec ľudí, ktorí si naskočia na vlak a trochu si uľahčia cestu. Lenže Beki nesedela na bicykli asi osem rokov. Aj to že som bicykel dostala je úplná náhoda, pretože dve dobré kamarátky sa sťahovali preč z UK a keď sme boli na rozlúčkovej oslave, jedna z nich mi darovala svoj bicykel. Mnohí možno viete, že bicykel je niečo, čo som si tu chcela zaopatriť už dávno. No a bum, už je to tu, takže chodci a autá traste sa! Svoje vedomosti z nedokončenej autoškoly môžem využiť aspoň na niečo, ha-ha-ha. Kamarát sa ma dnes pýtal čo je to za bicykel. Beki Bridget odpovedala – červený s košíkom. Lebo to je najpodstatnejšie, však. Budem s ním musieť skočiť do servisu, lebo mi bolo povedané, že reťaz trošku zvykne odpadávať po ceste z kopca 😂, ale okrem toho je úplne v poriadku. Citujem „Bude to vyzerať, že košík ide odpadnúť, ale už tam drží rok a pol!“ Potom som sa pozrela bližšie a videla zadný blatník pripevnený lepiacou páskou a len jednu brzdu...áno, na prednom kolese. Ale bolo mi povedané mojim verným odborníkom (pozdravujem), že asi to bude ešte typ bicykla ktorý brzdí aj pedálmi.... no to teda dúfam! Takže hej, asi s ním skočím do servisu... 😌 Naše dve kamarátky bývajú asi 4 zastávky vlakom od nás. A keďže bolo asi pol jedenástej večer, tma ako v rohu, (preto som si ani nevšimla tú čiernu pásku na blatníku) povedali sme si, že vlak bude istejší ako sa teraz pešo trepať domov. Obzvlášť keď moja spolubývajúca nemala bicykel. A možno si hovoríte... Beki, a prečo si nešla ty na bicykli a tvoja spolubývajúca vlakom a stretli by ste sa doma? Nuž priatelia, pretože keďže ma poznáte viete, že Beki by domov nikdy nedošla. Stratila by sa niekde po ceste a pravdepodobne skončila v Južnej Afrike... Takže poďho na vlak. Oh a ešte som zabudla poznamenať takú drobnosť, že keďže sa naše kamarátky sťahovali, nabalili nám plnú pažu vecí, ktoré sme, spolu s bicyklom, trepali domov. Takže okrem dvoch tašiek plných VŠETKÉHO – od deky, dvoch rastlín až po bielu a čiernu niť s troma ihlami, sme ešte mali bicykel a OBRAZ ktorý má na výšku asi 80cm....lebo Beki sa skrátka páčil obraz baleríny a prečo by visel sám v prázdnom byte keď nemusí že.... (prosím, nepýtajte sa ma, ako ho dostanem na stenu u nás doma...ja neviem).... Takže takto nabalené, poďho na vlak... Ak si myslíte, že Beki bola nervózna pred sólo výletom, uhm... to ste ma mali vidieť. Došli sme na stanicu, samozrejme o tom čase tam už nikto z pracovníkov nebol... a teraz... Pokazený eskalátor, točité schody na druhé poschodie, alebo výťah? (len aby bolo jasné, Beki nemá rada výťahy) Spolubývajúca, ktorá ešte okrem spomínaných vecí, vyfasovala aj gitaru a spokojne si ju vláčila na chrbte, mi len zamávala a vykročila k pokazenému eskalátoru. No tak Beki poďho do výťahu. Namojdušu (akoby povedala moja babička), som sa tam s tým bicyklom zmestila na milimeter...spomenula som, že v tom košíku som ešte mala narvaný skateboard, ktorý spolubývajúca vyfasovala spolu s gitarou??????? No a prišla chvíľa nastúpiť do vlaku. Tesne pred príchodom vlaku sa za mnou objavil asi 19-ročný týpek s vlastným bicyklom. A ja, ľavá ruka na brzde už pol hodinu, lebo čo ak by sa bicykel svojvoľne rozbehol pod vlak, však, som si len utrela pod z čela pri myšlienke že teraz tam budú dva bicykle! Ale vlak prišiel, chlapec ma nechal ísť prvú, to ešte netušil, že sa bude nastupovať dve hodiny. Samozrejme, obaja sme si zvolili vagón, ktorý prosím pekne NEMAL priestor pre bicykle. Ale zato mal záchody. A týpek, očividne skúsený, si napasoval ten svoj rovno pozdĺž okna oproti záchodom, DO ULIČKY, ako každý normálny občan s bicyklom. Takže Beki ostala v priestore dverí. Aby ste mali ešte lepšiu predstavu môjho utrpenia, tento priestor má dvere na oboch stranách a ja nikdy neviem, ktoré sa otvoria. Verím, že ma živo vidíte pred sebou. Červená v tvári, v ruke zviera brzdu, aby ten bicykel náhodou niekoho nezrazil vo vlaku. A moja spolubývajúca spokojne sedí, gitara na chrbte, môj takmer metrový obraz na kolenách a smeje sa...na mne. Týpek asi o pol storočie mladší odo mňa len kukal...videla som že veľmi potláča smiech ale zasmiali sme sa spolu...lebo čo iné mi už ostávalo, však? Samozrejme, lebo som to ja, každú zastávku som zle odhadla, ktoré dvere sa otvoria, takže som len presúvala ten červený-páskou-oblepený stroj zo strany na stranu...chvalabohu, že v piatok o jedenástej večer sú vlaky takmer prázdne. Týpek vystupoval jednu zastávku pred nami. Keď sa uistil, že som sa práve pozrela jeho smerom, tak, pre svoj dobrý pocit a moje poníženie, nasadol na bike už vo vlaku a keď sa otvorili dvere nonšalantne sa z neho vyviezol. Predtým ho samozrejme ešte otočil spôsobom, ktorý by ho preslávil aj na TikToku a spokojne odbicykloval. Priznám sa, že vystúpenie z vlaku nebol až taký problém. Ten nastal, keď sme došli na stanicu a ja som si uvedomila, že aby sme sa dostali na ulicu, treba vyjsť po VCELKU DOSŤ schodoch. Samozrejme, v tom bode už sme so spolubývajúcou chytali hysáky smiechu už dobrú pol hodinu, takže som musela zastaviť na každom druhom schode aby som sa dobre vyrehotala a keď som sa po dvoch rokoch konečne vytrepala hore, po piatich metroch padla reťaz...
Ale nudiť vás už nebudem, podarilo sa nám dostať domov ešte v ten istý deň, čo naozaj považujem za úspech. Bicykel je teraz pekne odparkovaný vo vchode a vždy keď prejdem okolo kuknem či tam ešte stojí (lebo Glasgow 😂) a spokojne idem ďalej. Budúci týždeň ho vezmem do servisu a budem sa modliť, aby ma to nestálo viac ako nový bicykel 😂
Takže asi tak moji milí kamoškovia. Toto bol naozaj dlhý článok, takže pokiaľ ste ešte tu wow! (niekedy vám za odmenu požičiam bicykel) Ďakujem. Nasledujúce dva týždne budem dobrovolníčiť na filmovom festivale, čo sa veľmi teším. No a potom...snáď už aj tá motyka vystrelí.
Zatiaľ sa majte pekne, posielam big hug. Papikýýý 🥰
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára