O skorých Vianociach a o tom, ako som konečne vybabrala s Votrelcom...

Ide zima. Všimli ste si?

Teda neviem ako v Bratislave, ale tu už naozaj prichádza. Dnes ráno som pozorovala svitanie. Áno, som hore už od piatej. Nie, neviem prečo. Jednoducho som sa zobudila. Pol hodinu som presviedčala samú seba že spím a nakoniec som to vzdala a o siedmej ráno si spravila hemendex :P. (Lepšie ako ovsená kaša o štvrtej ráno).  Musím ale povedať, že vstať takto skoro má svoje čaro. I keď spočiatku ma trochu vydesil fakt, že keď som o pol siedmej odtiahla záclonu, vonku bola ešte čierno-čierna tma a svietili len lampy. Keď som sa ale vrátila z kuchyne zo skorých raňajok a so šálkou vrelého čaju, postavila som sa k oknu a len sa dívala. Behom ani nie pol hodiny sa rozvidnilo, ale pozorovať ten proces bolo krásne. Niežeby som mala ktovieaký výhľad, priamo oproti mne totiž stavajú novú budovu, čiže okrem celotýždňového ruchu mi to aj bráni vo výhľade. Keď sa však dostatočne nacapím na ľavý okraj okna a dívam sa za náš campus, veľmi pekne vidím, ako sa spoza neho vynára slnko. 

Cesta do hlbín študákovej kuchyne II.

Už dlho som premýšľala nad tým, že vám napíšem niečo o mojich kuchynských dobrodružstvách. Avšak na moje šťastie, zatiaľ veľmi nebolo o čom písať. Podarilo sa mi uvariť zopár vecí, ako napríklad rôzne druhy omáčok, dokonca sa mi podarilo urobiť mäso v cestičku, (rozhodnutie dotýkať sa surového mäsa bolo jedno z najväčších aké som tu uskutočnila, ale keďže to bolo nevyhnutné, veľmi nebolo o čom rozmýšľať...) Stále dokola si varím zeleninovú polievku (áno, tú s kukuricou) a pomaly sa učím.  A keďže som sa za ten čas už čo-to naučila, rozhodla som sa spísať zopár rád pre začínajúcich kuchárov, nie len študentov, a zároveň vám priblížiť včerajší deň, ktorý by sa dal označiť ako Experimentovanie v kuchyni...

Na úvod musím povedať, že včerajšok bol naozaj krásny. Taká milá a veľmi pokojná sobota plná prírody. O jedenástej sme sa s Riinou vybrali von, spolu s našimi foťáčikmi. Ja som to plánovala už dlho, keďže celý týždeň som tu obdivovala tie nádherné jesenné farby, ale cez týždeň na to až toľko času nebolo. Tajne sme dúfali, že nám bude svietiť slniečko, čo sa nakoniec síce nestalo, ale myslím, že niektoré fotky sa napriek tomu podarili. Veď kuknite sami, priamo TU.  A tak sme sa tri hodiny túlali po neskutočne krásnej prírode, Beki si prišla na svoje, lebo sme sa zatúlali aj na najstarší cintorín v Ayri, ktorý bol taký veľký, že je tam dovolené jazdiť autami. Prechádzka nám trvala takmer tri hodiny, počas ktorých sme stopovali niekoľko pobehujúcich veveričiek, obdivovali (tie chlpaté) kravičky :), kývali golfistom a ja som počas prechádzky lesom úplne žasla nad tým tichom a kľudom. Vrátili sme sa niečo pred druhou a bolo načase uvariť obed...

O novinkách, Votrelcovi, ale hlavne inšpirácií

Je toho toľko čo mám v hlave! Toľko vecí, ktoré sa stali za posledný týždeň a zároveň toľko vecí, nad ktorými premýšľam. Rozmýšľala som ako to urobiť, či napísať jeden článok, alebo to rozkúskovať na viacej a po dlhšom uvažovaní som sa nakoniec rozhodla, že to rozkúskujem a vložím do jedného článku. :)

Rovný mesiac a jedna oslava k tomu

Včera bol opäť utorok. Netuším, ako ten týždeň mohol prejsť tak rýchlo. Jeden, aj druhý. Včera to boli dva týždne odo dňa, čo sa mi podarilo znivočiť brokolicovú polievku. Jeden týždeň od toho osudného dňa, kedy som si doničila ruky a takmer aj nervy ručným praním. A dnes je to jeden mesiac, čo Beki pricestovala do Ayru...