Ide zima. Všimli ste si?
Teda neviem ako v Bratislave, ale tu už naozaj
prichádza. Dnes ráno som pozorovala svitanie. Áno, som hore už od piatej. Nie,
neviem prečo. Jednoducho som sa zobudila. Pol hodinu som presviedčala samú seba
že spím a nakoniec som to vzdala a o siedmej ráno si spravila hemendex :P.
(Lepšie ako ovsená kaša o štvrtej ráno). Musím ale povedať, že vstať takto skoro má
svoje čaro. I keď spočiatku ma trochu vydesil fakt, že keď som o pol siedmej
odtiahla záclonu, vonku bola ešte čierno-čierna tma a svietili len lampy. Keď
som sa ale vrátila z kuchyne zo skorých raňajok a so šálkou vrelého
čaju, postavila som sa k oknu a len sa dívala. Behom ani nie pol
hodiny sa rozvidnilo, ale pozorovať ten proces bolo krásne. Niežeby som mala
ktovieaký výhľad, priamo oproti mne totiž stavajú novú budovu, čiže okrem
celotýždňového ruchu mi to aj bráni vo výhľade. Keď sa však dostatočne nacapím
na ľavý okraj okna a dívam sa za náš campus, veľmi pekne vidím, ako sa
spoza neho vynára slnko.
Aj dnes. Ako som tak stála nacapená na okne, z ktorého
šiel mimochodom citeľný chlad, s čajom v ruke všimla som si, že na
autách je už námraza a na skle ostali fľaky po mojom dychu. A aby toho
nebolo málo, otvorila som okno a zrazu som ucítila tú veľmi známu vôňu. Voňalo
to presne tak, ako Bratislava na začiatku decembra, keď som ráno kráčala do
školy, z úst mi išla para, na chodníku bola prvá námraza a vo vzduchu
viseli Vianoce... Popravde, ja tu mám Vianoce už od októbra. Len čo padol prvý
október, vo všetkých obchodoch začali nemilosrdne pchať do výkladov adventné
kalendáre, pohľadnice, rôzne sladkosti, hračky, vianočné ozdoby a neviem čo
všetko ešte. Halloween bol málinko zatlačení do úzadia, ale čím viac sa blíži,
tým viac hororových srandičiek v obchodoch pribúda. To ale nič nemení na
fakte, že Vianoce sú tu so mnou už celý mesiac, ale tento rok mi to výnimočne
nevadí. (A pritom všetci čo ma poznajú vedia, ako neznášam takéto predvianočné
marketingové ťahy). Keď som šla pred dvoma dňami cez mesto, dokonca som si
všimla, že na uliciach už visia vianočné svetlá!!! Skoro som odpadla, ale ako
som povedala, tento rok mi to až tak nevadí. Možno aj preto, že čím bližšie sú
Vianoce, tým rýchlejšie budem doma :D. Okrem toho, aj naše posledné rozhovory s Albou
a Riinou sa točia predovšetkým okolo Vianoc. Nakedy máme objednané
letenky, kedy presne sa nám končí semester aby sme mohli ísť pokojne domov, kde
a kedy kúpime darčeky a hlavne, ako to prepašujeme do lietadla. Úprimne,
už sa neviem dočkať! Vianoce milujem najviac na svete, ale niečo mi našepkáva,
že tento rok budú ešte o niečo výnimočnejšie. Kto vie prečo? :)
A hoci tu čas beží pomerne rýchlo, ešte mám pred sebou
vcelku veľký kus práce. Včera sme odovzdali náš prvý film (áno, je hotový!) a na
pondelok musím mať k nemu napísanú esej. O tom, aké boli moje úlohy
počas natáčania, či sme nejako menili scenár, ako sa nám spolupracovalo a tak
podobne. Okrem toho sme včera dostali zadanie na ďalší a zároveň posledný
film tohto semestra. A k tomu všetkému ma čaká napísanie domácej
úlohy na Creative writing a taktiež
moja úžasná dvetisíc slovná esej o Votrelcovi (stále ponúkam čokoládu za
výpomoc) a následná dvadsať minútová prezentácia o tom, čo je
charakteristické pre filmy Christophera Nolana. Veľmi sa na to všetko teším,
ale popravde, keď to vidím takto pekne spísané, trochu ma šteklí žalúdok pri
myšlienke, koľko toho treba stihnúť, kým prídu vytúžené Vianoce.
A hlavne nehovorím o tom, koľkokrát budem musieť
vidieť Votrelca, kým sa mi podarí ten (šialený) film analyzovať. ALE! Zrejme si spomínate, ako som tu nedávno
lamentovala nad tým, ako veľmi neznášam horory a fakt, že budem film
sledovať za denného svetla, mi veľmi nepomôže. Keď som ale pred pár dňami išla
po meste so sluchátkami v ušiach, odrazu mi začal hrať Jaromír Nohavica. Myslím,
že tú pomyselnú žiarovku nad mojou hlavou si musel všimnúť aj ten malý labrador
čo išiel okolo. Áno, presne tak. Nie je nič lepšie na odbúranie „strachu“ a nechute ako Jaromír Nohavica na pozadí
Votrelca. Musím povedať, že už dávno som sa tak dobre nezasmiala. (S výnimkou
včerajšieho večera, kedy nám bolo s dievčatami trošku veselšie a tak sme
si s čistým svedomím predstavovali jednotlivé nadávky v našich jazykoch)... Čo vám poviem,
bolo neskoro a veľa čokolády... :)
Tým, ktorí po a) nevideli Votrelca a po b) nepoznajú
pána Nohavicu, táto časť článku veľa nepovie. Ale tým, ktorí spĺňajú obe
podmienky, môže málinko spríjemniť deň. :) Predstavte si tú situáciu, sedíte na
posteli zababušení do paplóna, na kolenách notebook s tým “úžasným“ filmom
a zrazu...
...v scéne, kde Sigourney Weaver beží po chodbách lode prenasledovaná mimozemšťanom, vám na pozadí Jarek spieva: "...jdou po mne jdou, jdou, jdou...", alebo keď počas slávnej scény vylieza z dotyčného chudáka príšera a vy počujete: " Meli sme ledviny ale už jsou na dranc, dranc, dranc..." Prípadne, keď votrelec cerí zuby na jedného z posádky a vy sa na to dívate s myšlienkami na kapra čo "žere mouchy...", či keď si Sigourney po ukrutnom boji konečne ľahne do svojej futuristickej postieľky a na pozadí toho vám podfarbuje atmosféru Šnečí blues...
No čo viac dodať, rozhodne vám to odporúčam niekedy
vyskúšať! :)
Pozn. obrázok je z internetu, text kreatívne doplnila autorka
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára