Je niečo po desiatej a ja si sedím v knižnici. O dvanástej
sa v škole koná nejaké sedenie pre študentov ohľadom Brexitu, respektíve,
čo by asi mali/mohli zahraničný študenti očakávať, pokiaľ sa rozhodnú v UK
ostať aj po Brexite. Tak som zvedavá. No a hneď potom mám dvojhodinový „zvukový“
workshop. Tiež som zvedavá. A tak som si povedala, že pokiaľ mám čas,
napíšem vám niečo o tom, ako som si tu strávila zvyšok januára, keďže
zajtra už máme posledný januárový deň.
Tento mesiac bol veľmi zaujímavý, pretože časť z neho som
ešte stihla stráviť doma s rodinku a s vami, papať domáce
mňamky, a okrem štrikovania a omaľovánok nič neriešiť. Maximálne tak
ktorý z babkiných koláčikov zjem ako ďalší. No a druhú polovicu mesiaca
som už strávila tu, kde mi (takmer)bezstarostný život študenta narúšajú bežné
činnosti, ako opravovanie práčky či rozmrazovanie chladničky.
A tým sa nenápadne opäť raz presúvam k nášmu bytíku.
Ten si neustále “zdomácňujeme“ a tak som si rozšírila zbierku nábytku o nový
nočný stolík a jednu skrinku. V preklade to znamená, že som prvýkrát
v živote sama nakupovala nábytok. Teda nie úplne sama, ale chápete. Sama som
si to vymerala! Ale mala som to šťastie, že som si ho nemusela sama skladať,
lebo sa našiel niekto, kto mi ho poskladal... bodaj by nie, keď som to kupovala
hlavne kvôli tomu, aby tam mal ten niekto viac miesta :) Okrem toho som si
rozšírila aj zbierku svetielok, ktorými som si ten nový nábytok oblepila a teším
sa z toho ako bábo :)
Ďalšou super vecou na januári bolo, že mi prišla na návštevu
aj Paťu. A s ňou aj Horalky. Takže klasika, celé hodiny sme presedeli
a prekecali a popritom som si samozrejme rozšírila aj zbierku svojich
kalórií. Rodinku doma som poprosila, aby mi po Paťu poslali jednu, alebo dve
Horalky, lebo klasika. Keď som doma tak to nejem a tu mi to chýba. Lenže z jednej
alebo dvoch Horaliek sa vykľulo asi desať, nehovoriac o doživotných zásobách
pudingu. Takže chvalabohu, že fitko je tento rok zadarmo!
Počas posledných týždňov som stihla ísť do kina na dva filmy,
ale oba sa ukázali ako zlá voľba. Mary Queen
of Scots bola síce pekne spravená, ale takmer sme tam zaspali. Druhý film, ktorý
sme si boli s Matthewom pozrieť bol Glass.
To nás zavolali jeho kamaráti, že o deviatej ho premietajú v Glasgow.
A tak sme sadli do autíčka a viezli sa hodinu po tmavej
a zasneženej ceste a dobre sme vymrzli. Hlavne že jedno kino mám
desať minút od domu. Ale nevadí. Do Glasgow sme šli, pretože film premietali
v IMAX sále, čo znamená, že samotné plátno je tam väčšie ako bytovka
v ktorej bývam a zvuk ide zo všetkých strán, takže ak náhodou idete
do kina s miernou bolesťou hlavy, môžete sa modliť. Nehovoriac
o fakte, že keďže je to MEGA kinosála kde je MEGA veľa ľudí, niektorí
múdri ľudia sa rozhodli púšťať tam celý čas klímu. Áno, aj v januári.
A keďže ma poznáte, skúste si predstaviť ten obraz. Beki sedí v kine,
v spoločnosti troch ďalších chlapcov zažratých do filmu, o ktorom ste
(až po ceste do kina!) zistili, že ide
o tretí film z trilógie o ktorej ste ani nevedeli, že existuje.
Do toho sedí zababušená v bunde, kapucňou si zakrýva ucho a jednou
rukou oči, lebo klíma fúka priamo na ňu tak, že len čaká až je to vyfúkne oči
z jamiek. Nehovoriac o tom, že niekto, jej zjedol posledný kúsok
čokolády, ktorú musela prepašovať v kabelke. Takže keď sa jej jej priateľ
nadšene opýtal, čo si myslela o takmer dvoj-hodinovom filme z ktorého
mala akurát zdvihnutý tlak, len sa naňho pozrela... a už vedel. Včera sme
si ešte s Riinou pozreli The
Favourite, ale poviem vám úprimne, nechápem, prečo okolo toho všetci robia
také caviky. Ale možno len ja nerozumiem umeniu... no neviem. Každopádne si pozrite
a uvidíte sami.
Tak isto sa mi podarilo konečne dostať do Kelvingrove Art
Gallery and Museum v Glasgow, čo je miesto, ktoré vrelo odporúčam, ak by
ste niekedy zavítali do Glasgow. Je to obrovské múzeum, v ktorom nájdete
expozície o starom Egypte, prírodovedné múzeum, obrazové galérie z rôznych
období a dokonca tam usporadúvajú aj orgánové koncerty na ktoré si už brúsim
zuby. A je to zadarmo :)
Škola mi robí tento semester radosť, pretože hoci je to
hrozné, konečne po troch rokoch mám pocit, že chodím na vysokú. V škole trávim
väčšinu dní v týždni a to už je nejaká zmena po tých dvoch dňoch v minulom
semestri. Momentálne začíname točiť krátky film, ktorého trailer ste možno
videli minulý semester, tak sa z toho teším. Popri tom píšeme s ďalšími
šiestimi spolužiakmi historický seriál, ktorý budeme musieť koncom semestra
odprezentovať nejakým osôbkam z BBC. Takže to vidím tak, že koncom roka
budem bohatá a úspešná a podpíšu s nami zmluvu aspoň na štyri
ďalšie série a o ponuke práce ani nehovorím. BBC už idem!
Taktiež som sa prihlásila ako dobrovoľník na Filmový
Festival v Glasgow a spolu s Riinou sme tam mali minulú sobotu
interview. No a včera nám prišiel email, že nás obe prijali, tak sa veľmi
tešíme. Festival trvá cca dva týždne a ja tam musím byť prítomná šesť dní
a zvyšok času mám voľné lístky na všetok program, takže vcelku fajne sme
dopadli :) A okrem toho by som mala ešte v marci fotiť na nejakej
mini fashion show čo organizuje naša univerzita v Paisley. Tak som zvedavá.
Samozrejme aj január bol mesiac kedy ma neobišli drobné “škótske
trampoty“. Napríklad som sa stihla fajne „škótsky“ rozčúliť, ako volám stavy
keď ma naštve niečo vyslovene škótske. Ako napríklad keď som sa vybrala do
knižnice s takmer mŕtvym notebookom ale s vedomím, že spolu
s ním si v taške beriem aj kábel, takže si ho pekne nabijem
a môžem pracovať. Lenže o chvíľu na to ma takmer zasiahla mŕtvica keď
som chcela svoj klasický slovenský káblik zastrčiť do trojdierkovej zástrčky
a pritom si uvedomila, že adaptér zostal doma. Takže som sa po pätnástich
minútach, kedy môj notebook úplne vypustil dušu a zhasol, vybrala späť
a čajík čo som si doniesla, som si vypila doma. A ešte bol aj teplý.
Tak rýchlo som to otočila. A jediné, čo som stihla naozaj urobiť, bolo
poriadne zmoknúť.
Dva dni nám tu dokonca snežilo a hoci sa to do rána zas
roztopilo, mokrá zem do rána zmrzla, takže som sa po ceste do školy cítila ako
pinguin. Posledné dni je tu riadna kosa, okolo nuly, takže denne vypijem
hektolitre čaju a balím sa do vrstiev ako cibuľa. (Áno, pozdravujem do mínusovej
Bratislavy). Ale zároveň je tu počasie riadne zbláznené, lebo už pred dvoma týždňami
nám tu začali kvitnúť narcisy a snežienky. A dnes ráno som šla do
školy v slnečných okuliaroch... Cibuľa s okuliarmi. Pozitívne ale na
tom je, že keďže nám tu takto primŕza, večer máme krásne čistú oblohu a konečne
sa aj tu dajú v noci vidieť nejaké hviezdy. A o východoch slnka
ani nehovorím. To sa nestíham diviť, aká je obloha krásna.
Január bol zvláštny aj pre to, že minulý štvrtok sme sa
s pár ďalšími kamarátmi zo Slovenska stretli na pohrebe jedného veľmi
vzácneho človeka. Bolo zvláštne si uvedomiť, že už mi odrazu do života
prichádzajú aj takéto situácie. Tým viac, že som šla na pohreb v Glasgow.
Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že Škótsko bude miesto, kde budem žiť,
asi by som sa dobre zasmiala. Tak ako som sa zasmiala keď mi to asi pred
šiestimi rokmi povedal John. A zrazu bum. Som tu, tak ako povedal, pili
sme tu spolu kávu a nakoniec sa spolu aj rozlúčili. O tom dni by sa
dal napísať celý článok, ale to je niečo, čo si nechám zas pre svoj denník. Ale
bolo by čudné, ak by som túto januárovú udalosť vynechala.
A tak sa s vami len rozlúčim a uvidíme sa zas
pri ďalšom článku. Alebo mi radšej napíšte správu, kto vie kedy sa k tomu zas
dokopem :P Papiky :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára