Pár hodín pred odletom

Tak fajn. Šesť hodín a hoci som si dala budík na deviatu ráno, moja cestovná horúčka a upršané počasie tvoriace blbý tlak a bolesť hlavy mi spať nedajú. A tak som si povedala dobre, čas nejako využijem a napíšem vám v skratke o mojich posledných dňoch tohto semestra. O dvanástej totiž sadám na vlak a podniknem moju, už pravidelnú a dobre známu cestu na letisko v Edinburghu. Kufor už leží pobalený na chodbe, prvýkrát od roku 2016 mám letenku ktorá povoľuje len jednu tašku do kabíny a môj malý modrý kufrík je nútený ísť do podpalubia (či ako sa volá batožinový priestor lietadla). Čo vám poviem, tri týždne pred odletom už nie je šanca zohnať si Priority let. Tak ale čo už, ešte že idem len jedným lietadlom. Na raňajky som mala plátok chleba s maslom a približne troma plátkami uhorky, správne, viac neostalo, pekne dopapať zvyšky pred odletom a takto pekne prichystaná idem naťukať čo-to o posledných dňoch.

V stručnosti poviem, že posledné dni sa niesli v znamení omalovánok a kina... a ešte BBC, ale k tomu sa dostanem. Ešte nikdy som v Škótsku neostala takto “dlho.“ Moja cesta domov sa vždy začala koncom marca, alebo apríla, ale ako vidím, tak sa to každý rok posúva o mesiac neskôr, tak som zvedavá ako skončím ten budúci rok. Lenže úprimne vám poviem, že ja a moja milá fínska spolubývajúca sme jediné z nášho “medzinárodného“ tímu, kto tu ešte ostal. Ostatné spolužiačky a spolužiaci dávno odleteli domov a tak tu trávime čas so škótskymi spolužiakmi a kamarátmi. Ale čo vám budem hovoriť, času je dosť a tak som si po dlhej dobe kúpila omalovánky...

Minulý mesiac som si skoro dušu vypísala, nakoľko som sa snažila silou-mocou zohnať stáž v nejake televíznej alebo produkčnej spoločnosti v Glasgow. Ako sa ukázalo, úloha nebola vôbec jednoduchá a tak ani po vyše 30tich rozposlaných životopisoch a motivačných listoch sa mi nepodarilo stáž zohnať. A tak som si povedala, že si zaletím na nejaký čas domov. Úprimne, ani neviem ako dlhý ten čas bude, letenka je zatiaľ jednosmerná. Okrem iného som sa prihlásila aj na dve pozície na prácu v BBC, nakoľko hľadali do tímu ľudí na juniorské/ výpomocné pozície (ale stále vcelku fajn platené) a tak som si povedala, že skúsim. Samozrejme, ja som človek skromný, hlavne čo sa týka nádeji, že moja prvá robota bude v BBC, ale vyskúšať treba. Aspoň viem ako to tam chodí a pribudla mi nová skúsenosť – natáčanie 60 a 90 sekundových video-interview, ktoré sa ukázali byť riadny požierač nervov. Ak sa mi podarí, rada by som zostrihala všetky tie pokusné videá, dobre som sa na nich neskôr bavila, ale budem sa musieť veľa “vypípať.“ Našťastie sú ale všetky videá poslané a teraz musím len čakať. Pokiaľ by sa mi nejakým zázrakom niekto ozval a pozval ma na ďalšie kolo, tak priletím späť podľa potreby, a ak nie, tak potom až na júl na Matthewove narodeniny, uvidíme. Dobrá správa je, že aj keby sa BBC neozvalo, tak ako som sa včera dozvedela, bola mi ponúknutá práca na škole, kam som robila pohovor minulý týždeň. Pozícia je Student Assistant a naozaj sa z toho teším, lebo to vyzerá veľmi zaujímavo, okrem nejakej tej administratívy a organizácie, budem pracovať aj priamo s ostatnými a hlavne novými študentami. Tak sa teším, lebo je to rozhodne posun od “čašníčenia“ a pre snáď budúcu prácu produkčnej, vcelku užitočná skúsenosť.

Náš malý výlet do Barcelony

Vonku pekne svieti slniečko a ja som sa rozhodla, takto uvelebená na vyhriatom gauči, trošku vám napísať o tom, ako sme sa mali na našom krátkom výlete v Barcelone. Na článok som sa chystala už dva mesiace predtým, ale dialo sa toho toľko; finišovanie školy, natáčanie, film sa nám dostal na festival, ešte som aj domov stihla ísť, hľadanie stáže a roboty, boľavé zuby, a kopec ďalších vecí, že na článok už čas neostal. Ale keďže som sa stihla s niektorými z vás stretnúť pokým som bola doma a s ďalšími si dĺĺĺho písať alebo volať (za čo som veľmi vďačná), predošlé dva mesiace preskočím a pustím sa rovno do písania o Barcelone.

Takže... Naša cesta sa začala minulú sobotu. Okolo tretej sme nasadli do auta, zviezli sa na krátky obed a potom pekne šup na letisko. Samozrejme, že na letisku nechcete parkovať štyri dni, teda pokiaľ ste nevyhrali jackpot, v takom prípade by vám to bolo jedno. Ale my sme nevyhrali a tak sme hľadali kde v meste blízko letiska by sa dalo zaparkovať. Krúžili sme takmer 20 minút a nakoniec sme našli miesto pri vlakovej stanici a SMARTina (čo je Matthewove nové autíčko, malý Smart menom Smartina, na ktorú asi začnem čoskoro žiarliť) sa uvelebila na chodníku pred rodinnými domami. Odtiaľ sme to mali asi desať minút na letisko Prestwick. Najmenšie letisko na svete a samozrejme, že kontrola batožiny trvala najdlhšie. Keď sme sa konečne dostali cez kontrou zistili sme, že náš let je posunutý takmer o dve hodiny neskôr. Paráda. A tak sme čakali. Keďže letisko bolo veľké asi ako špendlíková hlavička, uvelebili sme sa v jedinej kaviarni čo tam bola a dali si aspoň čaj... najdrahší na svete. Aj keď pomaly, ale čas prešiel a my sme sa presunuli do lietadla. A hoci počas letu turbulencie neboli, môj žalúdok sa rozhodol robiť neplechu a tak som sa nevedela dočkať, kedy konečne pristaneme. Klasicky som zvierala sedadlo pred sebou tak, až mi modrali prsty  a teraz aj Matthewovu ruku, čo výrazne pomohlo. Let sme prežili a niečo po polnoci sme pristáli v Barcelone. Keďže už bolo neskoro, rozhodli sme sa pre taxík, aby sme si ušetrili zdĺhavú okružnú jazdu autobusom cez celé mesto. Milý indický taxikár, ktorý vedel asi tak tri slová po anglicky (Kam? Libry? alebo Eurá?) nás zaviezol priamo na hotel. Peňaženka trochu krvácala, ale hlavne, že sme boli na mieste.