A opäť raz na ostrove

Milí moji...

(už tak tradične, ako vždy) sa Vám po dlhom čase hlásim z tentoraz nádherne slnečného Ayru. Predpokladám, že pre mnohých z vás to už nie je prekvapenie, ale ak sa tu nájdu takí, s ktorými som sa nestihla cez leto vidieť a oznámiť moje veľmi spontánne rozhodnutie vrátiť sa a dokončiť si MA degree, nuž, tak som tu.

Klasicky, už niekoľko dní splietam v hlave článok, ale až teraz sa mi podarilo si k tomu sadnúť a začať ťukať. Zrejme (takmer iste) ma k tomu namotivoval môj ranný beh. Áno, čítate dobre, Beki behá. No zas aby som nepreháňala, slovné spojenie Beki-behá znamená asi toľko že dievčina ktorá sa pri tom hýbe ako kačička si pobehne dve minúty a potom sa tri kilometre prechádza, pričom jej skvostné dýchanie je počuť určite aj v Bratislave. Nesmejte sa, takto to naozaj vyzeralo tie prvé štyri razy čo som si vybehla... a ešte stále vyzerá aj ten dnešný piatykrát. Neviem aký vzťah máte k behu vy. Pre mňa je to celoživotná výzva pretože už roky čítam o blahodarných účinkoch behu či už po stránke telesnej alebo duševnej. A každý rok si aspoň trikrát poviem že to skúsim ale po dvoch kačacích behoch to vzdám. Ale niečo mi našepkáva, že tentoraz je to odhodlanie trochu iné.

O prílete domov, izolácií s pavúkmi a Covid teste

Milí moji, tak už sa vám konečne hlásim z Bratislavy. Momentálne si vysedávam na terase našej chatičky, kde popíjam čajík a každú chvíľu kontrolujem telefón, či mi náhodou neprišli výsledky Covid testu, ktorý som včera absolvovala.  Priletela som takmer pred týždňom a dnes som si povedala, že bude dobrý deň na napísanie článku, nakoľko, ak moje testy budú negatívne, tak večer ukončím svoju preventívnu izoláciu a pôjdem pekne domov, domov.

Beki balí kufre

Tak a je to tu opäť. Po vyše dvoch mesiacoch sa opäť raz ozývam z (momentálne zamračeného) Ayru. Budíčkom mi boli dve čajky pod oknom o pol šiestej ráno a keďže svetla tu máme ako za bieleho dňa už od štvrtej, akosi sa mi nedarilo znovu zaspať. Ale nič to. Poďho do kuchyne, teplý čaj a banánový chlebík čo som včera upiekla mi už pekne odpočívajú v žalúdku a ja som si povedala, že nastal čas aby som konečne napísala o tom, ako to tu vlastne vyzerá, ako dopadla moja škola a vodičák, ako sa tu vlastne mám a čo bude ďalej. A že toho teda bude, to vám poviem! Ale pekne poporiadku.

Pozdravy zo Škótskej izolácie

Taaaaak vážení a milí,

Slniečko u nás svieti už piaty deň, banánový chlebík sa práve dopiekol, pračka perie, dva nové balíky toaleťáku stoja po dvoch týždňoch v kúpeľni a ja sa radujem... asi ako nikdy predtým, keďže si nepamätám že by som niekedy v živote zažívala krízu z nedostatku toaletného papiera.

Už niekoľko dní sa chystám napísať vám zopár pozdravov zo Škótskej karantény, ale poznáte to. Keď je človek zavretý celý deň (alebo aj 5 dní) doma, až tak motivovaný do niektorých vecí nie je. Ale dnes, dnes je ten deň, kedy sa mi konečne podarilo zohnať toaletný papier a ešte k tomu úplnou náhodou, takže si tu už pár hodín skackám po bytíku a som až preveľmi hyperaktívna... takže ak by som sa už viac neozvala, je možné, že moja spolubývajúca (ktorá je som mnou zavretá už týždeň v jednom byte) ma pravdepodobne zniesla zo sveta. Ale snáď to nebude až také zlé a ja sa možno aj dožijem dňa kedy bude toaletný papier zas voľne dostupný.

Takže poďme na to.

U nás, (rozumej v mojom okolí, a vlastne aj celej UK) je momentálne už rovný týždeň zákaz vychádzania. Čo to znamená? Nuž znamená to asi toľko že ľudia nesmú (nemali by) chodiť von, jedine na nevyhnutné nákupy alebo maximálne jednu krátku vychádzku denne, ale nesmú byť pokope viac než dvaja ľudia a milí policajti zastavujú chodcov a autá a v prípade potreby (ak ste si napríklad vyšli na párty-prechádzku so skupinou kamarátov) vám môžu dať až 60librovú pokutu. Nie, ľudia tu nenosia rúška a nie, žiaľ až tak dobre tento zákaz vychádzania nedodržiavajú, hoci musím povedať že je to omnoho lepšie než začiatkom týždňa. Táto izolácia by mala trvať ešte dva týždne, ale ja som si takmer istá, že sa to ešte o ďalšie týždne predĺži.  A ako vyzerajú moje dni strávené v našom bytíku? Poviem vám, som veľmi vďačná že tento týždeň uplynul naozaj veľmi rýchlo. Ja som človek, ktorý potrebuje stále niečo robiť, a byť s ľuďmi, v opačnom prípade to má väčšinou neblahé následky na môj mozoček. Ale zatiaľ (klopem na drevo) to zvládam celkom dobre. Každé ráno si hodinku zacvičím (áno, doma pri otvorenom okne) konečne som po roku (!!!) dočítala knihu a dokonca som už v polovici ďalšej, po dlhšom čase som začala zase maľovať (dnes mi majú prísť poštou aj nové vodovky a skicár, (tak si viete predstaviť že skáčem ešte vyššie) no a zvyšok času si študujem moju “šoférovaciu“ teóriu, keďže hodiny mám zrušené, upratujem, a ešte ma čaká posledná práca do školy, takže dnes sa už snáď konečne dokopem aj k tej.