Milí moji...
(už tak tradične, ako vždy) sa Vám po dlhom čase hlásim z tentoraz
nádherne slnečného Ayru. Predpokladám, že pre mnohých z vás to už nie je
prekvapenie, ale ak sa tu nájdu takí, s ktorými som sa nestihla cez leto
vidieť a oznámiť moje veľmi spontánne rozhodnutie vrátiť sa a dokončiť
si MA degree, nuž, tak som tu.
Klasicky, už niekoľko dní splietam v hlave článok, ale
až teraz sa mi podarilo si k tomu sadnúť a začať ťukať. Zrejme (takmer
iste) ma k tomu namotivoval môj ranný beh. Áno, čítate dobre, Beki behá. No
zas aby som nepreháňala, slovné spojenie Beki-behá znamená asi toľko že
dievčina ktorá sa pri tom hýbe ako kačička si pobehne dve minúty a potom
sa tri kilometre prechádza, pričom jej skvostné dýchanie je počuť určite aj v Bratislave.
Nesmejte sa, takto to naozaj vyzeralo tie prvé štyri razy čo som si vybehla...
a ešte stále vyzerá aj ten dnešný piatykrát. Neviem aký vzťah máte k behu
vy. Pre mňa je to celoživotná výzva pretože už roky čítam o blahodarných účinkoch
behu či už po stránke telesnej alebo duševnej. A každý rok si aspoň
trikrát poviem že to skúsim ale po dvoch kačacích behoch to vzdám. Ale niečo mi
našepkáva, že tentoraz je to odhodlanie trochu iné.
Ako mnohí viete, leto bolo náročné. Ešte stále sa z niektorých vecí spamätávam a musím sa priznať, že súčasná situácia ktorá je v Škótsku... celý Covid, moje bývanie a škola (k tomu sa ešte dostanem) mi veľmi nepomáhajú. Myslím, že každý sa niekedy v živote ocitne v bode kedy má pocit že východisko je niekde veľmi ďaleko a aj keď s tým bojuje ako sa dá, napriek tomu skončí v slzách len pri obyčajnej jóge. Ak aj boli momenty za ten čas čo píšem tento blog kedy som sa cítila nie úplne najlepšie, nikdy som to nejako verejne nezdieľala. Jednak si myslím, že na to aby človek zdieľal určité veci verejne treba mať povahu... a ja takú blogovo-extrovertnú-zdieľaciu povahu jednoducho nemám. Na druhej strane by som ale rada pokračovala v písaní tohto blogu, (mnohí z vás ste sa ma pýtali kedy zas niečo napíšem a ja som za to neskutočne vďačná) a mám pocit, že sucho vymenovať veci alebo predstierať že všetko je tip-top by asi nebolo okej. A tak by som ani písať nechcela. Takže akokoľvek sa tento článok vyvinie, som veľmi vďačná, že to teraz čítate.
Nuž a aby som sa vrátila k tomu ako si tu teda
nažívam. Priletela som pred troma týždňami. Momentálne bývam u jedného kamaráta
a vzácneho človeka (ktorý sa pri čítaní bude určite uškierať a prevracať
očami), ktorý ma prichýlil v domčeku s mega krásnou záhradou so
zrkadlami! Pôvodný plán bol že sa s Juliou (spolužiačkou z Fínska)
nasťahujeme spolu. Lenže... chýbajú bytíky. Na každý byt ktorý nájdeme pripadne
tak cirka do sto žiadostí a väčšina bytov je aj tak nezariadených... a kupovať
nábytok na rok... no neviem je to jedna z posledných možností, ktoré by
sme mali. Nateraz je Julia vo Fínsku, a ja u kamoša, lenže čoskoro by
mala priletieť a chceli by sme sa sťahovať... Tak uvidíme kam nás to
zaveje.
Škola by mi oficiálne mala začať až budúci týždeň a všetko
bude online. Po jednej stránke tomu plne rozumiem, ale ja ako človek (nadmieru)spoločenský,
ktorý by najradšej mal okolo seba ľudí 24/7, si na to bude musieť zvyknúť. Ale rozhodne
sa do školy veľmi teším, trošku som zmenila odbor a som tým veľmi nadšená.
Taktiež som začala znova šoférovať. Po pol roku! Ale viete
čo? Zatiaľ som bola trikrát a šoférovala som si jak pani (ako by
povedali niektorí moji kamaráti). Dúfam, že si ten vodičák stihnem dokončiť kým
bude ďalší lockdown, lebo to už by som naozaj od jedu zabehla maratón. Ďalšiu hodinu
mám v pondelok a budem sa učiť parkovať!... dúfam že okolité autá
budú riadne poistené... :)
Ďalšia skvelá vec, ktorá sa udiala je, že sa mi podarilo nájsť
brigádu. Pracujem v Indickej reštaurácií, ktorú mám kúsok od domu. Je to
zmena pretože pracovať začínam okolo piatej a končím medzi 9 až 11 večer. Čo
je pre mňa samo o sebe zvláštne, pretože to je čas kedy väčšinou chodím
spať. Ale život je zmena, ako sa hovorí. Môj šéf je veľmi milý pohoďák a aj
s kolektívom si dobre rozumieme. Občas je to veľká zábava nakoľko keď som
nastúpila (tak týždeň dozadu) som nevedela absolútne NIČ o indickom jedle
a stále sa len učím. A poviem vám... vybaviť objednávku, teda zapísať
si kilometrový indický názov jedla o ktorom netušíte ako vyzerá, keď vám
ho nadiktuje teenager so škótskym prízvukom je teda výzva. Takže klasická Beki...
píš ako počuješ... po slovensky... takže buď mi musia prstom ukázať názov na
lístku, alebo pekne zapisujem so "slovenskou výslovnosťou"... keď na tým teraz
premýšľam, divím sa, že ma ešte nevyhodili. Ale na druhej strane, ja sa rada a rýchlo
učím takže na mojej poslednej šichte to už vôbec nebolo také zlé a pekne som
zapisovala ako sa má. :)
No a najlepšie na koniec. Počas leta sa mi stala taká
úžasná vec, že náhoda ma dala dokopy s jednou slovenskou filmovou
producentkou a mne sa začala spolupráca s reálnou filmovou
spoločnosťou. Momentálne pracujem na námete na celovečerný scenár a teším sa
z toho ako bábo. Viac vám nepoviem, lebo je to prísne tajné :D ale
musela som sa o tú radosť podeliť.
Je to teda nabitý čas a keď sa mi rozbehne škola bude
toho ešte viac, ale ja sa neviem dočkať. Momentálne som vďačná za každý “vyplnený“
moment, lebo hlava si trochu oddýchne. Tak nejako začal aj ten môj beh. Keďže sme
mali krásne počasie odkedy som prišla, každý deň som bola na pláži. A ako som
sa tam tak prechádzala jeden večer zrazu som sa rozbehla... ako by povedal Forest
Gump; Proste sa mi chcelo. Na rozdiel od neho som to zvládla také dve minúty
(lebo áno, večerná prechádzka v Škótsku v septembri, tak Beki na sebe
musím mať tri vrstvy a s tým sa tak ľahko nebeží). Ale ten pocit
potom... všetko vyzeralo akosi... ľahšie/lepšie? Takže myslím, že sa pokúsim pri
tom behu zotrvať. A ak by ste sa niekto chceli pridať tak mi určite
napíšte a môžeme do toho ísť spolu. Aspoň virtuálne ale bude to super!
Zopár z vás sa ma pýtalo aj na situáciu ohľadom drahej
korony. Nuž, nič moc. Vláda sa snaží zubami-nechtami vyvarovať ďalšiemu
lockdownu, ale napriek tomu je to dosť náročné. Návštevy v rámci domácností
už povolené nie sú, nemôžete sa ani stretnúť a posedieť si v aute. Je
povolené len 6 ľudí vonku pokope, opäť s odstupmi a dnes ráno som sa
zobudila k novinke, že vysokoškolskí študenti majú zakázané ísť do pubov,
reštaurácií a kaviarní, aby sa zabránilo šíreniu vírusu. Úprimne, ja som
vcelku tolerantný človek a podporujem
aj nosenie rúšok atď. ale toto sa mi zdá už trochu moc. To čo sa deje očividne
nie je dobré, ale nemôžeme kvôli tomu predsa začať žiť pod zemou...
Ale ako sa hovorí, čo nás nezabije to nás posilní. Na druhej
strane je to skvelá šanca naučiť sa myslieť pozitívne a vnímať to dobré čo
sa v živote deje a byť za to vďačný...
Takže asi toľko na úvod piateho ročníka. Vďaka, že ste to dočítali až sem a aj za vaše správy :) Priebežne vás budem informovať ako sa veci majú. Zatiaľ sa majte pekne. Papiky :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára