A od zajtra zase doma

Hotovo. Kufrík pobalený, stojí na chodbe, bytík uprataný a ja popíjam (v poradí tretí) čaj dnešného dňa. Dnes som šoférovala tretíkrát, ale k tomu sa o chvíľu dostanem. Len som si tak hovorila, že keďže mám teraz trochu voľné poobedie, napíšem vám niečo o posledných troch týždňoch. Boli naozaj zaujímavé. :)

Takže...

Od Halloweenu až po Ceilidh

Viete koľkokrát som už začala písať tento článok? Približne trikrát. Dokument mám rozpísaný už od začiatku októbra a furt tam len mením dátumy. Lenže, žiaľ nedalo sa inak. Október a pomaly už aj november (keďže už je takmer koniec mesiaca) boli tak natrieskané všetkým možným, že na písanie na blog mi čas ani neostal. No veď uvidíte.

Práve teraz sedím v jednom kníhkupectve a popíjam teplý čajík. Je niečo pred dvanástou a toto je môj tretí čaj dnešného dňa. Čo vám poviem, máme tu päť stupňov. Doma ma čaká kopa roboty, keďže včera som len úspešne prokrastinovala, dokonca som sa donútia ísť pracovať do knižnice, ale po necelej hodine, písaní si so všetkými možnými ľuďmi a brázdení internetových vôd, som sa rozhodla na to vykašľať a išla som domov. Sľúbila som si, že len čo sa zobudím, začnem makať na TV show ktorú budem na Mikuláša prezentovať v BBC, ale hádajte čo. Bude dvanásť hodín, ja sedím v kníhkupectve, už som prešla snáď všetky obchody v meste, upratala byt a pozrela si dve epizódy Priateľov a moja tv show stále leží nepohnute v mojej hlave. Ale nevadí, je nedeľa, máme presne mesiac do Vianoc, čo ma na jednej strane neskutočne teší, lebo všetci viete, že ja som taký šialený vianočný škriatok a taktiež to znamená že o menej než tri týždne budem doma. Na druhej strane dnes chytám tik do oka odkedy som ho otvorila, lebo mám dojem že dnešným dňom sa spustilo šialenstvo vianočných pesničiek v rádiu. A vypočuť si štyri koledy za sebou v polke novembra je sila aj na mňa. Takže som rada že tam kde práve sedím nehrá žiadne rádio. Na druhej strane jedno dieťa tu kričí o sto šesť, zatiaľ čo maminka doňho tlačí šunkový sendvič aby ho umlčala a babička sediaca za mnou neskutočne mľaská. Takže z takéhoto pekného prostredia vám posielam ďalší článok. :)

Beki ide robiť vodičák...áno, v Škótsku

Áno, áno, už je to raz tak. Včera ráno (napriek tomu, že bola sobota) u nás zazvonil poštár a priniesol mi moju novú kartičku s názvom "provisional licence" vďaka ktorej už môžem konečne zavolať do autoškoly a vyštartovať. Úprimne sa na to veľmi teším, ale keďže som to ja, tak som veľmi zvedavá, aké zaujímavosti sa mi pri tom udejú. Predbežne by to malo vyzerať tak, že všetku teóriu sa budem učiť na vlastnú päsť doma, a zároveň sa začnem pomaly oboznamovať s autom, za pomoci inštruktora a neskôr aj Matthewa. Keďže v Škótsku vám stačí len niekoľko prvých jázd s inštruktorom a potom už môžete jazdiť s niekým ďalším, kto má vodičák aspoň šesť rokov a vek nad 24 rokov. Matthew dokonca prehlásil, že ma potom nechá šoférovať SMARTinu, tak som velice zvedavá a nenápadne si to musím skontrolovať, či si to ešte nerozmyslel...  Celkovo sa ale veľmi teším a som zvedavá, čo ma čaká. Lebo poviem vám, už len to vybavovanie je niekedy riadna sranda. Tak napríklad teraz, aby som vôbec dostala svoju vytúženú kartičku, som musela poslať originál svojho pasu niekam...ani neviem kam, aby si overili že nie som terorista alebo tu nežijem nejako na čierno. A jasné, viac mi nebolo treba a môj mozoček už videl všetky možné katastrofické scenáre o krádeži identity, lebo veď od malička človek počúva „nikdy nedávaj svoj pas z ruky!“ atď. Chvíľu som aj váhala či to vôbec poslať, ale Matthew ma potom ukľudnil, že u nich je to bežné a keď si priplatím poistenie, tak bude všetko v poriadku. Takže poď ho na poštu a rovno vybaviť všetky možné poistenia aké sa len dali. Chvíľu som bola pokojná, ale o chvíľu na to objavila drahá Alba a keď som jej povedala o tom, ako som poslala svoj pas, jej okamžitá (a dosť španielska) reakcia bola: „A ty si normálna?! Už si počula o krádeži indentity?“  Takže si viete predstaviť ako mi bolo, ale našťastie je všetko v poriadku, ja som stále ja, a môj pas, spolu s kartičkou (z ktorej na mňa zíza moja ohyzdná fotka) teraz pekne ležia na stole. Takže asi toľko na úvod k môjmu začiatku vodičského dobrodružstva. Určite vás budem informovať ako sa mi darí, prípadne koľko ľudí sa mi podarilo nezraziť.

Z teplého leta do... Škótska

Včera som počula takú zaujímavosť, že doma je stále 35 stupňov a svieti slniečko... A ja si tu sedím v tmavom byte, vonku 13 stupňov a celý deň leje ako z krhly. Paráda. Cestou do roboty som zmokla ako sirota, ale teraz aspoň sedím s (už tretím) teplým čajíkom. A hovorím si, že skúsim napísať o mojom lete, ktoré preletelo tak rýchlo až je to desivé a zároveň o mojom prvom týždni späť tu v Ayri.

Keď si teraz tak letmo prezerám môj skromný diárik (do väčšiny kabeliek sa nezmestí) a vidím v ňom niektoré z vecí, ktoré sa udiali, príde mi neskutočné, že to bolo už pred troma mesiacmi! A keďže je to dlhý čas a nebudem vás nudiť detailmi, len to jednoducho zhrniem. (Tak ako mám vo zvyku vždy keď mi na blog sadá prach niekoľko mesiacov.... Nehovoriac o tom, že úvod môjho blogu popisuje moje “prvé dni na univerzite.“ Asi by som s tým mohla niečo urobiť, hm?)

Ale späť ku krásnemu, miestami takmer 40 stupňovému letu. Takže... Leto sa mi oficiálne začalo 30. mája, keď som niečo po polnoci pristála v Bratislave. Odvtedy sa udialo neskutočne veľa vecí, ako napríklad:

Pár hodín pred odletom

Tak fajn. Šesť hodín a hoci som si dala budík na deviatu ráno, moja cestovná horúčka a upršané počasie tvoriace blbý tlak a bolesť hlavy mi spať nedajú. A tak som si povedala dobre, čas nejako využijem a napíšem vám v skratke o mojich posledných dňoch tohto semestra. O dvanástej totiž sadám na vlak a podniknem moju, už pravidelnú a dobre známu cestu na letisko v Edinburghu. Kufor už leží pobalený na chodbe, prvýkrát od roku 2016 mám letenku ktorá povoľuje len jednu tašku do kabíny a môj malý modrý kufrík je nútený ísť do podpalubia (či ako sa volá batožinový priestor lietadla). Čo vám poviem, tri týždne pred odletom už nie je šanca zohnať si Priority let. Tak ale čo už, ešte že idem len jedným lietadlom. Na raňajky som mala plátok chleba s maslom a približne troma plátkami uhorky, správne, viac neostalo, pekne dopapať zvyšky pred odletom a takto pekne prichystaná idem naťukať čo-to o posledných dňoch.

V stručnosti poviem, že posledné dni sa niesli v znamení omalovánok a kina... a ešte BBC, ale k tomu sa dostanem. Ešte nikdy som v Škótsku neostala takto “dlho.“ Moja cesta domov sa vždy začala koncom marca, alebo apríla, ale ako vidím, tak sa to každý rok posúva o mesiac neskôr, tak som zvedavá ako skončím ten budúci rok. Lenže úprimne vám poviem, že ja a moja milá fínska spolubývajúca sme jediné z nášho “medzinárodného“ tímu, kto tu ešte ostal. Ostatné spolužiačky a spolužiaci dávno odleteli domov a tak tu trávime čas so škótskymi spolužiakmi a kamarátmi. Ale čo vám budem hovoriť, času je dosť a tak som si po dlhej dobe kúpila omalovánky...

Minulý mesiac som si skoro dušu vypísala, nakoľko som sa snažila silou-mocou zohnať stáž v nejake televíznej alebo produkčnej spoločnosti v Glasgow. Ako sa ukázalo, úloha nebola vôbec jednoduchá a tak ani po vyše 30tich rozposlaných životopisoch a motivačných listoch sa mi nepodarilo stáž zohnať. A tak som si povedala, že si zaletím na nejaký čas domov. Úprimne, ani neviem ako dlhý ten čas bude, letenka je zatiaľ jednosmerná. Okrem iného som sa prihlásila aj na dve pozície na prácu v BBC, nakoľko hľadali do tímu ľudí na juniorské/ výpomocné pozície (ale stále vcelku fajn platené) a tak som si povedala, že skúsim. Samozrejme, ja som človek skromný, hlavne čo sa týka nádeji, že moja prvá robota bude v BBC, ale vyskúšať treba. Aspoň viem ako to tam chodí a pribudla mi nová skúsenosť – natáčanie 60 a 90 sekundových video-interview, ktoré sa ukázali byť riadny požierač nervov. Ak sa mi podarí, rada by som zostrihala všetky tie pokusné videá, dobre som sa na nich neskôr bavila, ale budem sa musieť veľa “vypípať.“ Našťastie sú ale všetky videá poslané a teraz musím len čakať. Pokiaľ by sa mi nejakým zázrakom niekto ozval a pozval ma na ďalšie kolo, tak priletím späť podľa potreby, a ak nie, tak potom až na júl na Matthewove narodeniny, uvidíme. Dobrá správa je, že aj keby sa BBC neozvalo, tak ako som sa včera dozvedela, bola mi ponúknutá práca na škole, kam som robila pohovor minulý týždeň. Pozícia je Student Assistant a naozaj sa z toho teším, lebo to vyzerá veľmi zaujímavo, okrem nejakej tej administratívy a organizácie, budem pracovať aj priamo s ostatnými a hlavne novými študentami. Tak sa teším, lebo je to rozhodne posun od “čašníčenia“ a pre snáď budúcu prácu produkčnej, vcelku užitočná skúsenosť.

Náš malý výlet do Barcelony

Vonku pekne svieti slniečko a ja som sa rozhodla, takto uvelebená na vyhriatom gauči, trošku vám napísať o tom, ako sme sa mali na našom krátkom výlete v Barcelone. Na článok som sa chystala už dva mesiace predtým, ale dialo sa toho toľko; finišovanie školy, natáčanie, film sa nám dostal na festival, ešte som aj domov stihla ísť, hľadanie stáže a roboty, boľavé zuby, a kopec ďalších vecí, že na článok už čas neostal. Ale keďže som sa stihla s niektorými z vás stretnúť pokým som bola doma a s ďalšími si dĺĺĺho písať alebo volať (za čo som veľmi vďačná), predošlé dva mesiace preskočím a pustím sa rovno do písania o Barcelone.

Takže... Naša cesta sa začala minulú sobotu. Okolo tretej sme nasadli do auta, zviezli sa na krátky obed a potom pekne šup na letisko. Samozrejme, že na letisku nechcete parkovať štyri dni, teda pokiaľ ste nevyhrali jackpot, v takom prípade by vám to bolo jedno. Ale my sme nevyhrali a tak sme hľadali kde v meste blízko letiska by sa dalo zaparkovať. Krúžili sme takmer 20 minút a nakoniec sme našli miesto pri vlakovej stanici a SMARTina (čo je Matthewove nové autíčko, malý Smart menom Smartina, na ktorú asi začnem čoskoro žiarliť) sa uvelebila na chodníku pred rodinnými domami. Odtiaľ sme to mali asi desať minút na letisko Prestwick. Najmenšie letisko na svete a samozrejme, že kontrola batožiny trvala najdlhšie. Keď sme sa konečne dostali cez kontrou zistili sme, že náš let je posunutý takmer o dve hodiny neskôr. Paráda. A tak sme čakali. Keďže letisko bolo veľké asi ako špendlíková hlavička, uvelebili sme sa v jedinej kaviarni čo tam bola a dali si aspoň čaj... najdrahší na svete. Aj keď pomaly, ale čas prešiel a my sme sa presunuli do lietadla. A hoci počas letu turbulencie neboli, môj žalúdok sa rozhodol robiť neplechu a tak som sa nevedela dočkať, kedy konečne pristaneme. Klasicky som zvierala sedadlo pred sebou tak, až mi modrali prsty  a teraz aj Matthewovu ruku, čo výrazne pomohlo. Let sme prežili a niečo po polnoci sme pristáli v Barcelone. Keďže už bolo neskoro, rozhodli sme sa pre taxík, aby sme si ušetrili zdĺhavú okružnú jazdu autobusom cez celé mesto. Milý indický taxikár, ktorý vedel asi tak tri slová po anglicky (Kam? Libry? alebo Eurá?) nás zaviezol priamo na hotel. Peňaženka trochu krvácala, ale hlavne, že sme boli na mieste.

Lebo káčer je kačko a na pláži rastú vianočné stromčeky

A opäť raz. Kedy je najlepší čas na napísanie článku? Presne. Keď už od deviatej sedíte v knižnici (článok som začala písať po dvanástej, aby bolo jasné) a snažíte sa skonštruovať esej o filme Nespútaný Django, pričom sa musíte zamerať na postmodernizmus a feminizmus v tomto filme. To je témička, čo? A keďže už mám pár dní v počítači zhrnuté poznámky o februári, rozhodla som sa dať to dokopy teraz. Tak nech sa páči, článoček miesto eseje. (Tá by vás aj tak nezaujímala)

Najkratší mesiac v roku bol naozaj plný rôznych vecí, ale priznám sa, že napriek tomu mi ubiehal akosi pomaly. Začiatkom februára sme si s Matthewom spravili výlet do mestečka Largs. Je to veľmi milé, malebné miesto hneď pri mori, s farebnými žiarovkami rozvešanými pozdĺž lámp po celej promenáde, kamennou vežičkou v tvare ceruzky a vianočným stromčekom “rašiacim“ na pláži. Bol to zároveň jeden z tých prvých slnečných (a teplých!) dní, kedy slniečko naozaj hrialo, takže prechádzku sme si užili vo svetroch (áno, aj ja!) Deň sme zakončili návštevou kina, pozreli sme si Green Book. Naozaj skvelý film, ak ste ešte nevideli, tak odporúčam :)

Čo sa dialo v januári

Je niečo po desiatej a ja si sedím v knižnici. O dvanástej sa v škole koná nejaké sedenie pre študentov ohľadom Brexitu, respektíve, čo by asi mali/mohli zahraničný študenti očakávať, pokiaľ sa rozhodnú v UK ostať aj po Brexite. Tak som zvedavá. No a hneď potom mám dvojhodinový „zvukový“ workshop. Tiež som zvedavá. A tak som si povedala, že pokiaľ mám čas, napíšem vám niečo o tom, ako som si tu strávila zvyšok januára, keďže zajtra už máme posledný januárový deň.

Tento mesiac bol veľmi zaujímavý, pretože časť z neho som ešte stihla stráviť doma s rodinku a s vami, papať domáce mňamky, a okrem štrikovania a omaľovánok nič neriešiť. Maximálne tak ktorý z babkiných koláčikov zjem ako ďalší. No a druhú polovicu mesiaca som už strávila tu, kde mi (takmer)bezstarostný život študenta narúšajú bežné činnosti, ako opravovanie práčky či rozmrazovanie chladničky.

A tým sa nenápadne opäť raz presúvam k nášmu bytíku. Ten si neustále “zdomácňujeme“ a tak som si rozšírila zbierku nábytku o nový nočný stolík a jednu skrinku. V preklade to znamená, že som prvýkrát v živote sama nakupovala nábytok. Teda nie úplne sama, ale chápete. Sama som si to vymerala! Ale mala som to šťastie, že som si ho nemusela sama skladať, lebo sa našiel niekto, kto mi ho poskladal... bodaj by nie, keď som to kupovala hlavne kvôli tomu, aby tam mal ten niekto viac miesta :) Okrem toho som si rozšírila aj zbierku svetielok, ktorými som si ten nový nábytok oblepila a teším sa z toho ako bábo :)

O Vianociach a o tom, ako to vyzerá, keď Škót príde prvý raz na Slovensko

Tak si tu pekne sedkám v posteli, áno, napriek faktu, že je dávno po obede. Riina išla von, údajne si zabehať, tak som zvedavá čo povie keď sa vráti. Vonku je veľmi pekné počasie, svieti nám slniečko a je niečo nad osem stupňov. Keby som sa nedoliečovala, išla by som von aj ja, ale radšej si jeden deň takto poležím a medzičasom vám napíšem niečo o vianočných prázdninách a Matthew-ovej návšteve, keďže vás to asi celkom zaujíma :)

Takže...

Prázdniny mi odštartovali 13teho decembra, teda v deň keď som cestovala domov. S Riinou sme mali spoločnú cestu na letisko v Edinburghu, takže sme sa pekne spolu odviezli vlakom, najedli sa na stanici a potom sa dopravili až na letisko.  Cesta vlakom ubehla rýchlo, lebo väčšinu času sme strávili tým, že som učila Riinu nové slovíčka a ona zas učila mňa čo-to po fínsky. Ľudia, o tom jazyku bude článok sám o sebe, lebo to je niečo neskutočné...Mne to letelo o hodinu skôr, z brány, ku ktorej sa človek trepe asi 15minút. Riina tam šla so mnou a keď som prešla bránou, vrátila sa späť. Ešte pred mojim nástupom sme sa smiali, že by bola sranda keby ona potom odchádzala z tej istej brány a musela by si tu štreku prejsť ešte raz. A hádajte čo. O pol hodinu mi pípne správa – som hneď vedľa.

V Bratislave sme pristáli okolo desiatej a tak som bola oficiálne doma a mohla si začať užívať prázdniny. A aby so vás neunudila, len to tak jemne zhrniem a poviem, že to bol krásny čas, strávený DOMA. Lebo som sa prichytila pritom, že veľakrát idem domov aj sem, do škótska, ale DOMA je predsa len iba jedno.  Pobudla som si doma dva týždne, medzi ktorými som stihla všetky tie krásne veci, ako;

stretnutie s väčšinou mojich kamarátov, vianočný večierok v našom kostole, zatancovala som si na ceilidh a nemusela som kvôli tomu letieť do Škótska, stihla som vianočný večierok s bývalými spolužiačkami a pritom sa do sýtosti vymojkala  s najkrajším mimčom súčasnosti, piekla s babinou, zdobila perníky, čo je činnosť, ktorú by som mohla robiť celý týždeň, napichala som klinčeky do pomarančov, čo som nerobila už asi sto rokov, zdobila stromček, pozerala milióny rozprávok, štrikovala si šál (ktorý ani po dvoch rokoch nie je hotový, ale už tam spejem), vyfarbila takmer celú knihu omalovánok, stihla ísť na vianočné trhy, dokonca aj v Inchebe, nakúpila posledné darčeky, nechala sa zasnežiť, oslávila nový rok s rodinkou a s Matthewom a rovnako aj narodeniny, s tatinom sme objavili mesto AYR v slovenskej krížovke (skoro som odpadla) a k tomu všetkému som hlavne jedla, jedla a jedla.