No dobre, tak teda konečne, konečne sadám k počítaču (len teoreticky, prakticky za ním
sedím odkedy som otvorila oči) a idem napísať článok, ktorý mám rozpísaný
od minulého týždňa. Nehovoriac o plánoch o jeho napísaní spred dvoch
ďalších týždňov. Pretože nejakým neuveriteľným spôsobom je pomaly polovica
februára za nami... Teda nie pomaly ale určite. A tak som si povedala, že
sa donútim a hneď, tu a teraz, to zo seba všetko dostanem. Lebo každý týždeň
si len zbieram v hlave myšlienky a robím si neviditeľné boďáky čo
napíšem, lenže prejde toľko času kým sa k tomu dostanem, že polovicu
zabudnem. A poviem vám úprimne, ani neviem kde začať. Ale asi som vám len
chcela dať vedieť, že ešte stále žijem (hoci môj kaktus Pedro už nie, skonal
asi týždeň po poslednom článku) a že je všetko oki doki, len je toho veľa.
A tak ak si nájdete čas (a hlavne chuť) môžete si prečítať o tomto mojom
malom kolotoči, ktorý zo seba momentálne úspešne vylievam...
Áno, ako som už povedala, od rána sedím za počítačom a týram
sa s ďalšou esejou. Ale viete čo? Konečne sa mi dnes podarilo napísať
polovicu a tak sa z toho teším, že som si povedala že to oslávim článočkom.
(Asi som zjedla až moc „motivačnej“ čokolády a tak môj mozog produkuje
jedna báseň. Poznáte to, poviete si... no teraz idem písať esej, tak potrebujem
trochu cukru aby mi fungoval mozog a odrazu zistíte, že máte mozog ako
Lucy z filmu Luca Bessona, lebo z kúsku čokolády bola celá Milka a vy
máte toľko energie ako počítač z budúcnosti.)