Taký malý foto-sprievodca prvým semestrom

Tak si tu pekne sedkám, v našej malej obývačke, svetielka blikajú na okne, sviečka na stole, počúvame rádio, ako každú stredu je folk night, a ja som si povedala, že konečne zas niečo napíšem. Je síce fajn, že v poslednom článku som si dala ešte pred-novoročné predsavzatie; písať viac a pravidelne, ale nejako to nevyšlo. Tento semester bol dosť zaberák, okrem školy, ktorej bolo požehnane, som brigádovala v kaviarni a to bol zaberák sám o sebe. Ale, posledný scenár som odovzdala pred dvoma dňami, robote som dala nadobro papá už v sobotu, doupratovala som pred hodinou a rozmrazovanie ladničky sme skončili pred desiatimi minútami. A keďže kufrík už pekne stojí pobalený na chodbe a ja mám konečne chvíľu pokoj, tak si hovorím, že vám napíšem niečo o prvom semestri. Také malé foto-zhrnutie, a zvyšok vám vyrozprávam už zajtra a ostatné dni keď budeme spolu :) Keďže je toho vcelku dosť, pokúsim sa to zhrnúť v niekoľkých bodíkoch.

A začnem veľmi originálnou vetou; TENTO SEMESTER.... :)

• Som mala hneď tri návštevy a to ešte v septembri a začiatkom októbra.

• Úspešne sme sa s Riinou zabývali v novom bytíku, z ktorého sa vytešujeme  každý deň. Za tých pár mesiacov sme si osvojili zopár našich „tradícií a rituálov“. Napríklad pálenie sviečok každý večer, zažínanie svetielok, alebo počúvanie rádia, ktoré nám občas poslúžilo ako kalendár. Keď už bolo skúšok, termínov a roboty príliš veľa a my sme strácali pojem o čase, naučili sme sa ho „merať“ pomocou rádia. Vždy sme sa len pristihli pri počúvaní folk night a vedeli sme že je streda a tak to šlo každý týždeň. (No a samozrejme užitočná vec je aj to, že moderátori vám opakujú každú pol hodinu čas a aký je deň). Okrem toho sme sa naučili ignorovať „susedské zvuky“, keďže mám dojem, že škótske byty majú steny z papiera a popri všetkých tých zvukoch, ako plač detí, štekot psa, hlasná televízia, susedia robiaci diskotéku každý večer, splachovanie záchoda alebo hlasné konverzácie, sme sa naučili písať eseje. (Klamem, Riina sa naučila. Ja som sa najprv dobre vynadávala a potom odišla do knižnice) Ďalším našim rituálom sa stalo každodenné utieranie okien, keďže sa rosia tak veľmi, že Ceresit Stop Vlhkosti mi tu nestíha a voda po oknách každé ráno len tak tečie. Ak by som každé ráno nepočula zvuk gumy pískajúcej na okne, keď sa Riina stieračom snaží zbaviť vody, ani by som sa necítila ako doma.

• Som zvládla tri predmety a všetky práce, pozostávajúce z 2500 eseje, portfólia na dva filmy,  dvoch scenárov a milióna ďalších veci, odovzdať načas.  Ale stálo ma to veľa energie.

O novom bytíku a škole

Tak teda konečne, takmer po mesiaci zas ťukám do klávesnice. Úprimne, v počítači čakajú už dva rozpísané články a čakajú tam už dobrých pár týždňov, ale (na moje vlastné sklamanie zo samej seba) som sa k nim nejako nevedela dokopať. Momentálne sa nachádzam v takom čudnom móde, kedy sa snažím usporiadať si myšlienky a nabehnúť na nejaký normálny “časový režim“ či harmonogram s aktivitami. A poviem vám, nie je to také jednoduché akoby si človek myslel. To viete, štyri mesiace (takmer) nič nerobenia spravia svoje. A naraz som sa ocitla tu, veci sa dali do pohybu a až mňa samú zaráža, ako som sa v tom zamotala. Takže som si povedala stačilo, že mesiac odkedy som prišla je dosť dlhá doba na “pofľakovanie sa“ a konečne treba začať niečo robiť. A myslím, že článok takto z rána je na začiatok celkom fajn. Navyše vám budem môcť konečne rozpovedať čo-to o našom bytíku, (lebo presne to je ten článok ležiaci v prachu počítača už dva týždne) a zároveň ako mi vyzerá tento rok škola.

O teplotných rozdieloch, nákupe cigariet, kradnutí wifi alebo jednoducho o prvých dňoch

A opäť som raz tu. Po dlhej dobe zas ťukám článok o mojej ceste do Škótska. Zdá sa mi, akoby som ten posledný písala len včera... Aj na tento sa chystám už odkedy som prišla, ale poviem vám, že doteraz bolo všetko také nové a hektické, že som si na to poriadne ani nenašla čas. Ale teraz, sediac v kaviarni pri teplom čajíku, mám konečne čas a trochu kľudu a môžem vám napísať ako sa začal (alebo ešte stále začína) môj tretí rok v Škótsku...

Ako mnohí viete, pricestovala som vo štvrtok. Ako inak, zobudila som sa už o štvrtej ráno, hej hej cestovná horúčka bola v plnom prúde, ale aspoň som mala dosť času na prípravu a trochu paniky navyše.  Na letisko sme vyrazili okolo pol desiatej, vyprevádzala ma celá rodinka. :) Už tam sa začala sranda, lebo Beki prvýkrát kupovala cigarety. Kamarát ma poprosil, či by som mu nedoniesla za kartónik a ja že jasné, nie je problém. No, lenže poznáte ma. V živote som cigarety ani len v ruke nedržala, takže samozrejme, že deň predtým som nemyslela na nič iné, pri nákupe som sa cítila ako najväčší kriminálnik a už som videla ako ma na letisku naháňajú vlčiaky. S malou dušičkou som prišla k okienku a spýtala sa tety či predáva cigarety aj po kartónoch. Pohľad čo na mňa hodila asi ani netreba popisovať a tak som jej presne popísala značku a tip cigariet čo mi napísal kamarát a spokojná sama so sebou som schňapla balíček. Lenže jasné, to by som to nebola ja, keby sa niečo nepokazilo, takže v tu ranu sa tete zasekla čítačka na kartu. Poznáte ma... v tom momente mi nabehol pot po celom tele, lebo veď o chvíľu mi otvoria bránu, ešte som chcela nejakým zázrakom narvať cigarety do kufra (aby ich vlčiaky tak ľahko nevyňuchali), do toho na mňa teta škaredo pozerala a tak si viete predstaviť ten infarkt rútiaci sa priamo na mňa.

Na otočku do Malagy

Tak vám poviem, že ani sama nemôžem tak celkom uveriť, že sa mi konečne podarilo sadnúť za počítač a napísať tento článok. Respektíve, vôbec nejaký článok! Chystala som sa už dlho. Hej, asi tak od marca. Lenže čas od apríla do mája bol šialený, dni strávené v škole, v práci, pri natáčaní, v panike z dokumentu čo sme mali točiť, zháňaním stáže, návštevou mojej sestry v Ayri, na výletoch, rozlúčkových večierkoch a hlavne kopec balenia ako obyčajne. A odrazu som bola doma, celý máj, s rodinkou a kamarátmi,  pri hľadaní brigády a vysnívanom kurze swingového tanca (konkrétne charlestonu, ak by vás to zaujímalo). A naraz tu bol jún, ďalšie stretnutia, kurz pokračoval, fotila som, výlety aj jednu krásnu tehuľku a nakoniec som skončila v Malage. A o tom všetkom som chcela písať ale nejako to nevyšlo. A poviem vám, dosť ma to štvalo. Ale dnes konečne prišiel ten deň (neviem prečo práve dnešok, ale som za to mimoriadne vďačná) a ja som po štyroch mesiacoch napísala ďalší článok. Je síce pravda, že z Malagy som sa vrátila pred vyše týždňom, ale lepšie neskoro ako nikdy však?

Môj spontánny výlet do Malagy sa začal pätnásteho júna a trval štyri skvelé dni. Spontánny preto, lebo hoci som sa stále dušovala, ako raz “využijem“ moje zahraničné kamarátky a navštívim ich krajiny, nechávala som to na... niekedy v budúcnosti.  Ale ako som si tak jeden večer brázdila internetové vody, natrafila som na vcelku lacné letenky, priamo do Malagy. (A vy dobre viete, ako dôležité je pre mňa letieť priamou linkou a vyhnúť sa tak dvojnásobnému stresu...) Po tejto stránke to teda vyzeralo sľubne a už bolo len treba zistiť, či si na mňa Alba nájde trochu času... Našla! A tak sa začal môj výlet do Španielska :)

O ryži a oblohe

Zvláštne, ako dobre sa píše všetko ostatné ak musíte písať esej do školy. Mne sa totiž blíži termín na ďalšiu, mám presne týždeň a tak si hovorím, napíšem článok. Navyše je teraz taký veľmi pokojný čas, vonku poletujú malilinké chumáčiky snehu, ja popíjam teplý čajík a som nacapená na radiátore. Dnes určite nikam nepôjdem, pretože vonku je riadna kosa. (Iste, iste, nie je  to taká kosa ako doma, ale aj tu sú cez deň mínusové teploty.) Navyše fúka taký vetrisko, že to znie ako keď pristáva lietadlo. Tak načo by sa jeden trepal von, keď môže byť doma a lepiť sa na radiátor, však? Teda aby som to uviedla na pravú mieru a vy ste zas len nekrútili hlavou, že áno Beki, ale ty mrzneš aj v dvadsiatich stupňoch... Tak viete čo? Kúpila som si minulý týždeň nový budík. (Asi pomaly starnem, lebo si hovorím, že je načase vstávať na ozajstný dospelácky budík a nie spať s mobilom tri centimetre od hlavy.) Ale! Ten budík je taký inteligentný, že mi ukazuje aj teplotu v izbe. A môžete si tipnúť. 18,2 stupňa (!!!) a to mi radiátor fičí od rána. Takže hej, zabalená v svetri, s čajíkom (už tretím) na stole a radiátorom pri nohách si spokojne ťukám do klávesnice.

Stručnejšie, ale predsa...

No dobre, tak teda konečne, konečne sadám k počítaču (len teoreticky, prakticky za ním sedím odkedy som otvorila oči) a idem napísať článok, ktorý mám rozpísaný od minulého týždňa. Nehovoriac o plánoch o jeho napísaní spred dvoch ďalších týždňov. Pretože nejakým neuveriteľným spôsobom je pomaly polovica februára za nami... Teda nie pomaly ale určite. A tak som si povedala, že sa donútim a hneď, tu a teraz, to zo seba všetko dostanem. Lebo každý týždeň si len zbieram v hlave myšlienky a robím si neviditeľné boďáky čo napíšem, lenže prejde toľko času kým sa k tomu dostanem, že polovicu zabudnem. A poviem vám úprimne, ani neviem kde začať. Ale asi som vám len chcela dať vedieť, že ešte stále žijem (hoci môj kaktus Pedro už nie, skonal asi týždeň po poslednom článku) a že je všetko oki doki, len je toho veľa. A tak ak si nájdete čas (a hlavne chuť) môžete si prečítať o tomto mojom malom kolotoči, ktorý zo seba momentálne úspešne vylievam...

Áno, ako som už povedala, od rána sedím za počítačom a týram sa s ďalšou esejou. Ale viete čo? Konečne sa mi dnes podarilo napísať polovicu a tak sa z toho teším, že som si povedala že to oslávim článočkom. (Asi som zjedla až moc „motivačnej“ čokolády a tak môj mozog produkuje jedna báseň. Poznáte to, poviete si... no teraz idem písať esej, tak potrebujem trochu cukru aby mi fungoval mozog a odrazu zistíte, že máte mozog ako Lucy z filmu Luca Bessona, lebo z kúsku čokolády bola celá Milka a vy máte toľko energie ako počítač z budúcnosti.)

Šesť kníh do každého počasia

Aké máme doma počasie? Poviem vám, tu je to otras. Približne štvrtý deň tu leje ako z krhly, fúka neskutočný vetrisko a do toho sa ešte posledné dni pridali aj snehové prehánky. (Hej, hej, ten cukor čo som spomínala.) Napadla vrstvička snehu, ktorá sa do rána roztopila, ale napriek tomu som dostala email, že dnešná hodina je kvôli nepriazni počasia (a hlavne snehu) zrušená. Na jednej strane je sranda to pozorovať, lebo celý Ayrshire je kvôli tomu hore nohami a na internete nevidím nič iné, len výstrahy pred počasím a ako sa kvôli tomu rušia a meškajú vlaky. (Zas aby som bola fér, je pravda, že pri Glasgow toho snehu napadlo trošku viac, ale predsa.) A na druhej strane potom chvíľu sedíte v kuchyni, ja ako človek z Bratislavy, ktorý vie čo je poriadny sneh (aspoň z detstva), alebo taká Riina z Fínska a pozorujete ten poprašok vonku. :D Čo dodať. Aspoň mám voľný deň a môžem napísať o tých knižkách, ako som plánovala. :)

A okrem toho, aj takéto počasie je na niečo dobré. Dobre sa pri tom číta, alebo pozerá film... Čo mi pripomína, včera sme boli so spolužiakmi v kine na The Greatest Showman. Chcela som to vidieť už doma ale nepodarilo sa, tak sme na tom boli včera.  Takže ak ste film ešte nevideli a počasie tiež nie je nič moc, je to jedna z možností ako príjemne stráviť čas. Dej filmu nie je sám o sebe veľmi prelomový, ale je to veľmi pekne spracované a sú tam naozaj krásne skladby, ktoré perfektne formujú a posúvajú príbeh. Odchádzala som z kina veľmi povzbudená a skladby mi hrali v hlave ešte pred spaním. To len tak na okraj a teraz späť k literatúre.  :)

Ako ste na tom mimochodom s predsavzatiami? Píšete si každoročne zoznam? Ja hej, ale v kútiku duše to nevolám predsavzatiami, ale nazvem si to po svojom – sny a ciele. Tým si v podstate vždy začínam nový denník. Tento rok som si ale dala jedno ozajstné, nefalšované predsavzatie a to (zas) viac čítať.  Pár rokov dozadu som prečítala aj niekoľko kníh za mesiac, ale tento posledný rok (až do Vianoc) som stihla ledva dve. Ale viete čo? Čítať treba! Čítanie je super! A tak som sa do toho nového predsavzatia vrhla rovno po hlave a behom prázdnin som prečítala štyri super knihy, o ktorých vám teraz napíšem. Pre prípad, že ste si dali podobné predsavzatie, alebo cieľ a hľadáte nové knižky. A že ste to vy, tak prihodím ešte dve knihy, ktoré som prečítala tu, jednu tesne pred Vianocami a jednu po príchode sem.  Tak nech sa dobre číta!

Späť do škótskych koľají

Milí moji kamaráti, rodinka, čitatelia... :)

Opäť sa raz hlásim z maličkého veterného Ayru, kde som práve začala druhý semester druhého ročníka. (Že fu!) Úspešne som sa sem dopravila v stredu večer po naozaj dlhej a nervóznej ceste, počas ktorej som si len potvrdila, že lietanie mi spôsobuje ujmu na psychickom zdraví. Dve noci som takmer nespala a v deň odletu som bola nervóznejšia než pred mojim prvým letom. Jednak kvôli batožine, (lebo jedna nemenovaná spoločnosť, okrem rušenia a zmien letov mení aj pravidlá pre batožinu) a čiastočne aj kvôli prestupom. Letela som dvoma lietadlami, z BA do Bruselu, kde som mala cca 40 minút na prestup, (áno, áno, už vidíte tú paniku v mojich očiach), nevraviac o tom, že na letisku v Bruseli majú všetci pocit, že francúzština je jazyk svetovejší než angličtina a preto na vás zo zásady hovoria len po francúzsky. Keď som konečne dobehla k bráne, ktorá bola asi dva roky od vstupnej haly, hlas v rozhlase oznámil, že let sa posúva o viac než hodinu... Bomba. To už ma začal zmáhať hlad, ale keďže pri “mojej bráne“ bol len jediný malinký stánok s občerstvením v ktorom ste našli akurát tak toast so syrom a kilom majonézy za 5,90 povedala som si, že radšej ostanem o hlade...