Tak si tu sedím v obývačke, zničená po takmer troch hodinách natáčania na svoj slávny pidi kanálik, mačka na mňa škúli spoza laptopu a ja som si práve vybrala z čaju jej druhý chlp. Počasie má pocit že je apríl, lebo dnes už stihlo pršať, svietiť slnko a fúkať vietor, všetko v rovnakom čase. Ako vždy, sedím pekne zabalená v deke (hoci sa kúri) a pozorujem mačku ktorú veľmi baví pokúšať moju trpezlivosť. Ale nech sa snaží ako chce musím povedať, že mi prirástla k srdcu. Takže áno, Beki býva s mačkou, dočasne. A ako si tu tak sedím a čakám na moment, kedy sa mi slečna rozhodne prejsť po klávesnici, povedala som si, že je ten najlepší čas trochu vám porozprávať o mojej ceste do Škótska. V nedeľu to boli totiž rovné dva týždne odkedy som pricestovala...
Asi vám nemusím hovoriť koľko úsilia, nervov a krásnych výrazov ma stálo pobaliť kufre. Keďže som bola vždy zvyknutá, že po príchode do Škótska ma bude čakať pekne zariadený byt s polovicou vecí ktoré vlastním, zbaliť si “všetko potrebné“ do jedného kufra bol teda zážitok. Ale zvládla som to! No a potom ostávalo už len vyraziť. Prvý šok prišiel na hranici s Rakúskom, kde sme čakali v zápche vyše hodiny... Ja som sa medzičasom bavila na chlapíkovi, ktorého to očividne prestalo po polhodine baviť a tak sa postavil vedľa auta, nechal sa zasnežiť a pritom vyfajčil tri cigarety, ktoré potom zalial fľaškou koly. Mňam... Napokon sme ešte museli zastať na parkovisku a všetci ukázať pasy... to som nezažila asi od roku 2007. Ale čo už. Síce som bola nervózna kvôli meškaniu, ale ako všetci dobre viete, ja pôjdem radšej aj o osem hodín skôr, len aby som nemeškala. A tak aj bolo. Na letisku som si potom ešte posedela dobré dve hodiny. Klasika. :)