Tak si tu sedím v obývačke, zničená po takmer troch hodinách natáčania na svoj slávny pidi kanálik, mačka na mňa škúli spoza laptopu a ja som si práve vybrala z čaju jej druhý chlp. Počasie má pocit že je apríl, lebo dnes už stihlo pršať, svietiť slnko a fúkať vietor, všetko v rovnakom čase. Ako vždy, sedím pekne zabalená v deke (hoci sa kúri) a pozorujem mačku ktorú veľmi baví pokúšať moju trpezlivosť. Ale nech sa snaží ako chce musím povedať, že mi prirástla k srdcu. Takže áno, Beki býva s mačkou, dočasne. A ako si tu tak sedím a čakám na moment, kedy sa mi slečna rozhodne prejsť po klávesnici, povedala som si, že je ten najlepší čas trochu vám porozprávať o mojej ceste do Škótska. V nedeľu to boli totiž rovné dva týždne odkedy som pricestovala...
Asi vám nemusím hovoriť koľko úsilia, nervov a krásnych výrazov ma stálo pobaliť kufre. Keďže som bola vždy zvyknutá, že po príchode do Škótska ma bude čakať pekne zariadený byt s polovicou vecí ktoré vlastním, zbaliť si “všetko potrebné“ do jedného kufra bol teda zážitok. Ale zvládla som to! No a potom ostávalo už len vyraziť. Prvý šok prišiel na hranici s Rakúskom, kde sme čakali v zápche vyše hodiny... Ja som sa medzičasom bavila na chlapíkovi, ktorého to očividne prestalo po polhodine baviť a tak sa postavil vedľa auta, nechal sa zasnežiť a pritom vyfajčil tri cigarety, ktoré potom zalial fľaškou koly. Mňam... Napokon sme ešte museli zastať na parkovisku a všetci ukázať pasy... to som nezažila asi od roku 2007. Ale čo už. Síce som bola nervózna kvôli meškaniu, ale ako všetci dobre viete, ja pôjdem radšej aj o osem hodín skôr, len aby som nemeškala. A tak aj bolo. Na letisku som si potom ešte posedela dobré dve hodiny. Klasika. :)
Tieto dva týždne uplynuli rýchlosťou svetla. Hneď v utorok som si spravila malý výlet do Ayru a tešila sa ako deco, lebo v ten deň krásne svietilo slniečko. Áno, hádate dobre, slzila som už vo vlaku cestou tam... Stretla som sa tam s mojim drahým bývalým spolubývajúci (ktorý sa teraz zase smeje), prešli sme sa spolu na pláž, cez mestečko až k univerzite, dali si obed a nakoniec som ešte skončila na pláži. Malý kúsok z výletu si môžete pozrieť TUTO. :) Zvyšné dni som trávila ako na dovolenke, s výnimkou pravidelného posielania životopisov, keďže to je hlavný dôvod, pre ktorý som sem prišla... Ešte okrem promócií, ale o tom o chvíľu. Mimo hľadania práce sme boli na pár menších výletoch po okolí a podarilo sa mi stretnúť s pár kamarátmi. No a samozrejme som si dopozerala minuloročný Great British Bake Off, lebo doma som to pozerať nemohla... priority :D Úžasným zážitkom bolo znovu objavovanie kultúrnych rozdielov, ako napríklad vajcia položené len tak na polici pri radiátore, ale chleba s banánmi pekne v chladničke.
No a nebudem Vás už
napínať a poviem Vám o tých slávnych promóciách, ktoré boli hlavným
spúšťačom môjho cestovania. Áno, zmenili ich na online...jéééj... Približne päť
dní pred odchodom sme dostali mail, že sa promócie budú konať online kvôli
nariadeniam a opatreniam. No a hádajte čo... tri dni po promóciách
uvoľnenia opadli, takže ak by to bolo len o trochu neskôr, mohla som
prevetrať pekný habit a lodičky... ale čo už, aj tak by mi v nich umrzli
nohy... Takže sme pekne promovali online. Ale poviem vám, dopadlo to lepšie ako
som čakala. Hneď na začiatku ma odrovnala organizácia. Bolo nám povedané pripojiť
sa na Zoom o polhodinu skôr, aby nás stihli všetkých “popúšťať dnu“. Tak
si tam tak sedím, pekne upravená v novom tope, s make-upom, umytými
vlasmi a samozrejme spodkom pyžama, zarútená v deke a rúžových papučiach.
Pomaly sa začali objavovať tváre na obrazovke, samozrejme väčšinu z nich som
v živote nevidela, ale našlo sa aj pár spolužiakov a kamarátov. Najlepší
bol jeden nemenovaný profesor, ktorý sa pripojil medzi prvými, ale akosi
zabudol, že má zapnutý mikrofón spolu s kamerou a tak sme všetci
pozorovali, ako sa prechádza po obývačke, s telefónom v ruke a pred
zrkadlom si upravuje vlasy, zatiaľ čo mu obetavá kolegyňa expresnou rýchlosťou
písala do chatu (ktorý on samozrejme nevidel lebo stál pred zrkadlom) že má
všetko zapnuté. Ale, profesor zachoval chladnú hlavu a potom čo sme si
vypočuli rozhovor a kúpe auta a on si všimol osemnásť správ
vyskakujúcich z chatu, nonšalantne ho otvoril (ešte s telefónom pri uchu)
a akoby sa nič nestalo pokračoval v rozhovore a kameru vypol...mikrofón
nie, ale keďže sme o dve minúty začínali (a aj tak si už vypočuli koľko ho
stálo nové auto) bolo to už viac-menej jedno. Takže ako môžete uhádnuť, začalo
to veľmi zábavne a napokon to bolo celé veľmi milé, hoci online. Moji
rodičia sledovali prenos cez YouTube, moja sestra to prespala :D, a nakoniec
sme spolu volali, čo bolo veľmi milé. A od drahých spolubývajúcich som
dostala tortičku. Takže, Beki je už Master of Arts...a ako to už pri umelcoch býva,
nezamestnaný. Ale pevne verím, že sa to zmení. :P
Takže asi toľko na úvod
kamoškovia, len som Vám chcela napísať pár slov o tom, ako sa tu zatiaľ
mám. Veľmi pekne ďakujem za Vaše správy, ako vždy ma to veľmi zahreje pri
srdiečku. Ako viete, išla som sem hľadať prácu, takže môžete držať palčáky. Moja
dvojtýždňová dovolenka sa žiaľ skončila a momentálne riešim samé
papierovyčky, ktoré zo mňa pomaly ale iste vysávajú život. Ešte že mám pri sebe
to krpaté telíčko... Zatiaľ som u týchto trochu vzácnych slečien, ale
začiatkom februára sa budem sťahovať do iného domčeka. Ale o tom neskôr. Uvidíme
ako pôjde písanie na blog po tom, čo sa Beki presťahovala z Ayru do Glasgow...
ale názov kvôli tomu meniť nebudem :P
Ak by som Vám veľmi
chýbala, môžete ma nájsť (a pozdraviť) na mojom malom YT kanáliku, ktorý som si
pred pár mesiacmi založila. Je to niečo iné, čo som chcela vyskúšať a veľmi
ma to baví. Ako asi mnohí viete, je to zamerané na knižky, takže pokiaľ by ste
hľadali nejakú inšpiráciu na čítanie, možno ju nájdete tam.
 |
| To len aby ste mali predstavu v akých podmienkach som písala tento článok :) |
Takže nateraz sa rozlúčim kamoškovia...a tati... :D ďakujem, že ste to dočítali až sem. Vidíme sa, počujeme sa čoskoro. Papiky :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára