Milí moji...
(už tak tradične, ako vždy) sa Vám po dlhom čase hlásim z tentoraz
nádherne slnečného Ayru. Predpokladám, že pre mnohých z vás to už nie je
prekvapenie, ale ak sa tu nájdu takí, s ktorými som sa nestihla cez leto
vidieť a oznámiť moje veľmi spontánne rozhodnutie vrátiť sa a dokončiť
si MA degree, nuž, tak som tu.
Klasicky, už niekoľko dní splietam v hlave článok, ale
až teraz sa mi podarilo si k tomu sadnúť a začať ťukať. Zrejme (takmer
iste) ma k tomu namotivoval môj ranný beh. Áno, čítate dobre, Beki behá. No
zas aby som nepreháňala, slovné spojenie Beki-behá znamená asi toľko že
dievčina ktorá sa pri tom hýbe ako kačička si pobehne dve minúty a potom
sa tri kilometre prechádza, pričom jej skvostné dýchanie je počuť určite aj v Bratislave.
Nesmejte sa, takto to naozaj vyzeralo tie prvé štyri razy čo som si vybehla...
a ešte stále vyzerá aj ten dnešný piatykrát. Neviem aký vzťah máte k behu
vy. Pre mňa je to celoživotná výzva pretože už roky čítam o blahodarných účinkoch
behu či už po stránke telesnej alebo duševnej. A každý rok si aspoň
trikrát poviem že to skúsim ale po dvoch kačacích behoch to vzdám. Ale niečo mi
našepkáva, že tentoraz je to odhodlanie trochu iné.
