No dobre, tak konečne prišiel ten správny čas na to, aby som
sa mohla vykričať vypísať z tej radosti. Momentálne totiž sedím na
posteli v jednom z najroztomilejších hotelíkov v akých som kedy
bola a pomaly sa teším na zajtrajšie ráno, lebo mi letí lietadielko domov!
Ale pekne poporiadku...
Ja som totiž začala písať článok pred vyše dvoma týždňami,
ale tie posledné dva týždne boli šialenstvo. Naivne som si myslela, že domov
prídem naprázdno, čo sa týka školských povinností, ale figu borovú. Do šiesteho
mi treba poslať portfólio k filmu, do ôsmeho 2500 slovnú esej o muzikáloch
a do trinásteho ďalšiu 1000 slovnú esej k filmu. Áno správne, nemám ešte ani čiarku. Je to trocha nezvyk, nakoľko ja si nikdy
nenechávam takéto esejovité
povinnosti na poslednú chvíľu, ale raz to asi prísť muselo. (A úprimne, sú
ľudia, ktorí majú stále pocit, že týždeň je more času a ako obyčajne začnú
písať tak dva dni pred termínom.) Takže možno na tom nie som až tak zle, ale to
skrátka nie som ja. Ako všetci vedia, ja som taký malý stressman (čo sa dnes opäť potvrdilo na mojej dobrodružnej ceste do
hotelíka, no veď uvidíte.) Takže za iných okolností, by som teraz už dakde
finišovala moje eseje a ja sa do toho len idem pustiť... V pondelok...
DOMA :)