A už je to rok...

Kamoškovia, tento článok vznikal veľmi dlho.

Prvýkrát som ho začala písať ešte v marci – na malé výročie – jeden rok, odkedy som sa vrátila na Slovensko a do rodnej Bratislavy. Potom som pokračovala vo vlaku, o pár týždňov neskôr – nepodarilo sa mi ho dokončiť (mám pocit, že čím som staršia, tým horší žalúdok mám v dopravných prostriedkoch ... mobil v aute nehrozí) a tak článok opäť prepisujem teraz, počas pracovnej doby... Ale dnes mám home office, takže sa to ako pracovná doba vlastne ani neráta, však.

Práve sme dokončili projekt a ďalší tendrujeme a v tomto bode mám ja trošku „lážo plážo“...až do chvíle, kedy toto niekto z kolegov nenájde... a tak som si povedala, že to skúsim dopísať teraz.

Tááákže, ako dobre viete, v marci ubehol rok, odkedy som sa vrátila na Slovensko a započala novú kapitolu. V novej práci, v novom bytíku – prvýkrát celkom sama, bez spolubývajúcich.

Čo sa týka práce – nedajte sa oklamať prvým odstavcom. Voľnejšie dni ako tieto sú skôr výnimka, poväčšine trávim v kancli viac času než by som chcela a počas natáčaní je to jeden veľký kolotoč trvajúci 14tky, víkendy a občas aj sviatky. Práca ma ale stále baví, hoci je to reklama, niekedy sa podarí naozaj pekný projekt po ktorom si poviem – som rada, že som na ňom mohla pracovať. A keď nie, poviem si – skúsenosti 😁

Bytík, myslím so vám už spomínala v poslednom článku. Nasťahovala som sa tam hneď po návrate zo Škótska (mojej Škótskej dovolenky v júny). Býva sa mi naozaj dobre. Je to maličký, ale útulný bytík, veľmi svetlý, z čoho mám obrovskú radosť, lebo je to priam raj pre moje rastlinky. Áno, áno, je zo mňa riadna plant mom. Pomaly sa mi z bytu stáva menšia džungľa a začínam trochu bojovať s priestorom – ale aj naďalej platí, že ak neviete čo mi dať k sviatku (alebo hocikedy inokedy, hehe) rastlinky sú vždy cesta.

V októbri som konečne dokončila aj vodičák. Viem, viem, znie to neuveriteľne ale na tretí pokus (pre tých, kt, nevedia, tretí pokus nie preto, že by som nevedela spraviť skúšky, ale preto, že som to začínala 2x v Škótsku a nakoniec sa nanovo prihlásila na SR a potom spravila skúšky na prvýkrát – hej, treba sa pochváliť.) (Radosť možno vidieť na jednej z fotiek v prvej koláži, áno odmenila som sa obrovskou rastlinou, ktorú som potom trepala domov v MHD-čke...nie, žiaľ rastlinka sa nedožila druhého mesiaca, kvôli chrobáčikom ktoré si so sebou priniesla. Ale všetky ostatné rastlinky sú u mňa veľmi spokojné – teda ešte sa nesťažovali.) Pravda je, že až do marca tohto roku som takmer vôbec nejazdila, pretože služobné autá boli neustále vyťažené, ale od marca šoférujem už takmer denne. Veľmi ma to baví, hoci sa mi tento týždeň už podarila aj prvá nehoda – teda mne nie, ale pán za mnou neubrzdil na červenej a posunul ma do auta stojaceho predo mnou. Všetko bolo ale v poriadku, pridala som si ďalšiu „skúsenosť“ na životný zoznam a ešte som potom aj natankovala a pekne to odparkovala doma – hej paralelné parkovanie mi ešte trvá nejaký čas a keď ide za mnou auto a viem, že by som niekoho brzdila, väčšinou sa rovno vydám na cestu za iným parkovacím miestom. Ale to príde!

Ako mnohí viete, cca od minulého septembra som začala (opäť raz) s behom. Vtedy ma to tak trošku pohltilo a ako to už býva, dostala som ako neskúsený bežec brilantný nápad – po prvom týždni behania, prihlásiť sa na pol maratón. Na svoju obranu ale musím povedať, že prvé tri mesiace som trénovala naozaj poctivo, beh cca 4-5x do týždňa, ale žiaľ, koncom roka sa objavili opäť problémy so žalúdkom a bolo dobehané.... pauza na pár mesiacov a v apríli som sa na maratón prešla, sadla si pred Francúzsku kaviareň na Špitálskej ulici (inak vrelo odporúčam) - sedkala som, pozorovala bežcov a papala croissant.... Stáva sa. :) Teraz behávam skôr rekreačne, ale je to super spôsob ako prečistiť hlavu.

Mala som ešte v pláne napísať celú kapitolku o Švajčiarsku a prečo tam v poslednej dobe podnikám výlety, (pre tých s kt. som to ešte neprediskutovala osobne) ale do času keď som tento článok opäť otvorila a začala písať, to už nebolo aktuálne ... zvyšok si domyslite. Stáva sa. A viac teda asi písať nebudem. Krajina je to ale naozaj krásna a som veľmi rada, že sa mi tam podarilo ísť. Fotečky nižšie a ide sa ďalej. :) 

Takže teraz som zas v bode, kedy „mám čas“ opäť sa viac venovať koníčkom ...a behu. Včera som vybehla prvýkrát po dlhšej dobe – nuž, kačičky by sa mohli pretekať a po prvom kilometri ma brucho pichalo tak, že som myslela že sa mi tam predierajú traja votrelci. Človek až neverí, že "kedysi" zabehol 10km bez pauzy :D Nevadí... Seriál Frasier je môj liek – ak by ste boli niekedy zvedaví na dynamiku medzi mnou a mojou sestrou, Frasier a Niles sú ako naše dvojičky – v tom najlepšom slova zmysle, (že Stevie) a popri tom sa pomaly vraciam k maľovaniu. Nie že by so bola nejaký umelec v tejto oblasti, ale počas lock downu ma chytili akrylové farby a v pondelok som si od samej radosti objednala plátno, farby a štetce „za padíka“ takže asi toľko k zvykaniu si na nový stav. Ale nevadí. Aj také dni sú... a bude zase lepšie.

Jedno pozitívum, čo z toho vyplýva je, že pred pár mesiacmi som sa kvôli „Švajčiarskemu dôvodu“ vrátila k nemčine. A s tým pokračujem. Raz do týždňa mám online hodinu so super dievčinou, na ktorú som mala naozaj šťastie, a pred týždňom som nanovo objavila čaro Duolinga, ktoré som neotvorila takmer dva roky. A poviem vám, je to síce blbosť, ale tak tú appku pekne vynovili, že už len kvôli estetike ma baví, do nej ťukať. Plus mamina so sestrou ju používajú tiež, takže sa navzájom sledujeme a je to lepšie ako facebook :D Takže ak duolingujete aj vy, písnite a môžeme sa sledovať navzájom, motivácia navyše. 💪

Takže asi tak kamaráti moji. Okrem vyššie spomínaných vecí sa veľmi radujem z času, ktorý som mohla a môžem po dlhej dobe tráviť v kruhu rodinky a Vás. V decembri sa dokonca konečne podarilo uskutočniť stretnutie storočia, kedy moja veľmi dobrá kamarátka z Fínska (a spolužiačka z výšky) prišla na SR a videli sme sa po takmer piatich rokoch 🥳 Nateraz som zatiaľ spokojná tu, ale uvidíme, čo príde ďalej... to vám zas dám potom vedieť 😊

Už ma nejaký čas svrbia prsty na písanie, možno sa k tomu teraz opäť raz dostanem, lebo mi to chýba (a nemyslím len tento blog), uvidíme. A to bude nateraz asi všetko. Oprášila som to tu po takmer roku – vždy mám trochu otáznik, keď príde na písanie blogu, lebo keďže som už v Bratislave a s veľkou väčšinou z vás sa stretávam aj osobne, čo ma veľmi teší, mám potom menšiu dilemu, čo tu vlastne zdieľať. Tak uvidíme ako to pôjde ďalej, ale nateraz ďakujem, že čítate 🤗 

Papikýýý.