Novinky priamo z hotela :)

No dobre, tak konečne prišiel ten správny čas na to, aby som sa mohla vykričať vypísať z tej radosti. Momentálne totiž sedím na posteli v jednom z najroztomilejších hotelíkov v akých som kedy bola a pomaly sa teším na zajtrajšie ráno, lebo mi letí lietadielko domov! Ale pekne poporiadku...

Ja som totiž začala písať článok pred vyše dvoma týždňami, ale tie posledné dva týždne boli šialenstvo. Naivne som si myslela, že domov prídem naprázdno, čo sa týka školských povinností, ale figu borovú. Do šiesteho mi treba poslať portfólio k filmu, do ôsmeho 2500 slovnú esej o muzikáloch a do trinásteho ďalšiu 1000 slovnú esej k filmu. Áno správne, nemám ešte ani čiarku. Je to trocha nezvyk, nakoľko ja si nikdy nenechávam takéto esejovité povinnosti na poslednú chvíľu, ale raz to asi prísť muselo. (A úprimne, sú ľudia, ktorí majú stále pocit, že týždeň je more času a ako obyčajne začnú písať tak dva dni pred termínom.) Takže možno na tom nie som až tak zle, ale to skrátka nie som ja. Ako všetci vedia, ja som taký malý stressman (čo sa dnes opäť potvrdilo na mojej dobrodružnej ceste do hotelíka, no veď uvidíte.) Takže za iných okolností, by som teraz už dakde finišovala moje eseje a ja sa do toho len idem pustiť... V pondelok... DOMA :) 

Poviedky kaviarenské (a iné)

Tak teda konečne píšem :) To som mala v pláne už pred dvoma týždňami, ale odrazu sa mi akosi zahltil čas a ja ho mám nejako menej. Ale nevadí, veľmi sa z toho teším!

Takže teraz (ešte skôr ako budem utekať do školy editovať náš ďalší mini filmík) som sa konečne odhodlala sadnúť za počítač a povedať vám, ako sa tu tie posledné týždne mávam :)

Nuž, veeeľmo dobre...

Hoci sa to dvojtýždňové obdobie o ktorom chcem písať začalo trošku nešťastne, chrípkou ako hrom. Celý týždeň som preležala v posteli s teplotami (čo je u mňa nezvyčajné), zaľahnutými ušami, kašľom, no skrátka, chrípka ako sa patrí. A vtedy som si (opäť raz) uvedomila, aká vďačná som za ľudí, ktorí ma obklopujú, nakoľko moje spolubývajúce niekoľkokrát podnikli výlety do obchodu aby mi nakúpili čo to pod zub, alebo sa párkrát prešli do lekárne, hoci počasie bolo otrasné... Našťastie som ale v tom týždni mala školu len raz, a to v piatok, takže som to mohla spokojne vyležať. A paradoxne tá chrípka prišla práve na Halloween. Nie že by sme si robili extrémne ťažkú hlavu s kostýmami, ale mali sme v pláne jednu dve párty. Ako to nakoniec dopadlo už všetci vieme, hoci ak by som bola išla na nejaký večierok, aspoň by som si nemusela robiť starosti s kostýmom, lebo vďaka chrípke som vyzerala ako pravý a nefalšovaný zombík. Ale čo už, možno o rok...

Cesta do hlbín študákovej kuchyne III.

Myslela som si, že článok tohto typu už nikdy nenapíšem. Ale po dnešku... Dnes som strávila tri hodiny v kuchyni, varením cícerovej polievky a mäska na hríboch so zemiakmi. Hneď zo začiatku prezradím, že našťastie všetko dopadlo dobre, nič som nevyliala, nespálila som sa (teda nie moc) a ani som nerozmixovala chránič na mixér, ako keď som tú polievku robila prvýkrát. Ale predsa sa mi stalo, že počas varenia som sa niekoľkokrát zastavila a výborne sa bavila sama na sebe. A hoci som si už dávno uvedomila, že (i keď ma varenie veľmi baví) food bloggerka zo mňa rozhodne nebude, bola by škoda nechávať si niektoré veci len pre seba. Takže som sa rozhodla (nemyslieť na to, že zase zhodím samu seba), že vám napíšem, ako sa teda varí cícerová polievka na Beki spôsob.

Už som raz písala ako je dôležité, hlavne pokiaľ ste kuchár – amatér, premyslieť si nejaký čas dopredu čo budete variť. (Napríklad aj v tomto článku). A pokiaľ ide o niektoré konkrétne jedlá, je dobré premyslieť si to aspoň deň dopredu. Lebo potom sa vám stane, ako mne, že keď chcete variť polievku, na ktorú ste sa tešili celý deň, odrazu zistíte, že ste si nenamočili večer cícer. A ostanete na cestovinách s tuniakom, pretože ste moc hladní na to, aby ste experimentovali s dlhým varením. (O to viac, ak ani nemáte kúpené potraviny, však?)

Týždeň s Paťu

Začal október! Verili by ste tomu? A ja sa prvýkrát v živote naozaj teším z jesene. Nie žeby som ju nemala rada. Vždy mám radosť z tých krásnych farieb, teplých čajíkov a zbierania gaštanov (teda minimálne v detstve. Tam sa moje jesenné spomienky točia hlavne okolo zbierania orechov a gaštanov s mojou babinkou.) Ale čo sa pamätám, tak vždy som sa tešila hlavne na letné mesiace, lebo veď leto, teplučko, tábory, Taliansko, alebo na december, lebo Vianoce. A ja sa teraz prvýkrát v živote teším vyslovene z toho že je október a prišla jeseň. I keď je to dosť zvláštne, pretože aspoň tuto (u nás :D) máme to pravé echt jesenné  a hlavne škótske počasie! Už len čakám, kedy mi vietor vyrazí okno, je sychravo, vlhkosť sa takmer lepí až na kosti, niekoľkokrát za deň leje ako z krhly, obloha je čierna, ale niekoľko vzácnych úsekov trávnika osvecuje studené slnko. Takže, jeseň vitaj!

Ale popravde, možno vo mne ešte len pretrváva eufória z posledného týždňa. Lebo tento týždeň bol naozaj ultra mega super, lebo som tu mala tretiu návštevu zo Slovenska a to moju Paťu. A ako to už býva, ja sa z tejto radosti potrebujem vypísať a keďže som si takto pred rokom založila tento čudesný blog, môžete si o tom aj prečítať...  :)

Kaktus menom Pedro a bombička na záver

Momentálne sedíme s Riinou v kuchyni a pracujeme. Teda, ona reálne pracuje a ja už dobrých desať minút predstieram že pracujem a miesto toho premýšľam, čo všetko chcem napísať na blog. Termín na biografiu hlavnej postavy mám do zajtrajšej polnoci, takže to vidím tak, že si ráno privstanem, pôjdem do knižnice a budem dúfať, že to študijné prostredie ma prinúti začať pracovať naozaj. V podstate to mám už celé premyslené, urobené poznámky na celú stranu, plus na milión ďalších papierikov, ale po dnešnom dni v škole tomu nedokážem dať ucelenú, zmysluplnú podobu. Ďalšia vec je, že som začala chystať článok už pred pár dňami, lebo sa toho udialo vcelku dosť, ale nemala som čas. Ale keďže z času na čas treba dokázať aj existenciu prokrastinácie, teraz je ten najvhodnejší čas na napísanie článku. 

Toš toľko na úvod...

Ale začnem pekne po poriadku...

A tak som tu opäť... :)

Haló haló, tak sa teda konečne hlásim! :) Z upršaného Ayru. Po piatich mesiacoch slnečných prázdnin opäť prichádza čas predčasného zapínania radiátoru, pitia najmenej štyroch vrelých čajov denne, dlhých ponožiek a to všetko posplietané spolu s experimentálnym varením, problémami s technikou a rozoberaním čudných filmov (rozumej Votrelec).  Áno, áno, môj prvý semester v Škótku začína... Na druhej strane to ale znamená, že pravdepodobne oprášim svoj prachom pokrytý blog a budem vás priebežne informovať ako si tu nažívam. Súhlas? :)

Cesta domov

Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Dnes je to už týždeň, čo som doma. Priletela som minulý štvrtok o polnoci :).

Ako vždy, som plánovala tento článoček o niečo skôr, ale poznáte to. Konečne doma, trochu oddych, potom stretnutia s rodinkou, vybavovanie brigád a týždeň prejde ako voda. Tak sa ozývam aspoň dodatočne :).

Môj odchod by som však nezhrnula len do jedného dňa. Ja som v podstate odchádzala celé štyri dni, počas ktorých som balila, chystala, dokončovala, upratovala a veľmi sa tešila. To som ale netušila ako to vyzerá, keď študent prvýkrát v živote vypratáva intrák...

Pondelok

Pondelok bol plný paniky, nakoľko som sa snažila skúšobne pobaliť a zistila som, že nie je šanca, aby som všetko narvala do dvoch cestovných tašiek. Iste to všetci poznáte. Počas semestra kúpite takú blbostičku, hentakú drobnosť, je vám zima a tak si kúpite deku, potom posteľné prádlo, vaši spolubývajúci (niektorí) žijú ako žijú a tak si musíte kúpiť aj nové hrnce, aby ste so svojim jedlom nevarili aj zvyšky toho, ktoré ostalo po nich... No a naraz zistíte, že tých drobností je tak veľa, že by ste potrebovali ďalšiu tašku. Ktorá nie je... V tom momente som ďakovala Bohu, že som si nakoniec nekúpila ten smoothie mixér, čo mali v akcií za dvanásť libier a hlavne v krabici o veľkosti polovice jednej z mojich tašiek...

V ten deň sme sa ešte boli poprechádzať po pláži, pretože teplota dosiahla závratných sedemnásť stupňov a tak sa pre škótov oficiálne začalo leto! Pláž bola plná detí v plavkách, rodičia s nimi stavali hrady z piesku, každý druhý človek mal zmrzlinu (áno, ja som bola tá výnimka), a našli sa aj blázni, čo sa kúpali v desať stupňovej vode. (A podaktorým ani nevadilo, že si nezobrali plavky.)

O natáčaní a nahrávaní

Dnešný deň bol akčný už od rána, nakoľko nás fajnovo prebral požiarny alarm – len tak, skúšobne, veď prečo nie. Takže som sa rozhodla byť akčnejšia aj ja a konečne sa dokopať k napísaniu článku. Odhodlávala som sa na to už nejaký ten piatok a zrazu som zistila, že tých piatkov od posledného článku uplynulo už akosi veľa. Takže idem na vec...

Mám trošku problém kde začať, pretože môj úplne pôvodný plán bol napísať vám o dni palaciniek ktorý bol 28.2 (!!!). Nejako som to ale nestihla a posledné týždne boli preplnené natáčaním, písaním a všetkým možným, takže vám z toho dňa palaciniek ukážem aspoň fotku :).

Takže čo sa to všetko udialo počas marca? :)

Do Ayru prišla jar

Mám dojem, že ako prvá. Minimálne sme predbehli Bratislavu, lebo nám tu kvietky začínajú pomaly odkvitať, zatiaľ čo správy z domova hlásajú, že tam ešte len kvitnúť začínajú. A mňa prvýkrát v živote začala mátať jarná únava. Ale tak poriadne!

Pomaly sa blížia termíny

Školička stojí a ja ju stále navštevujem, hoci len tak rekreačne :). Pomaly sa mi však začínajú hromadiť termíny na odovzdanie jednotlivých prác. Včera sme mali na kreatívnom písaní prvú časť skúšky.  Prezentáciu, kde sme mali povedať niečo o sebe, ako si predstavujeme svoju budúcnosť vo „filmovom svete“  a zároveň prezentovať nápad na krátky film. Veľmi ma potešili slová nášho profesora, ktorý moju prezentáciu a následne aj celý prvý rok zhodnotil slovami, že angličtina sa mi výrazne zlepšila a čo sa týka môjho písania... som na správnom mieste, kde svoj talent rozvíjať :)

Na digitálnu fotografiu som ešte včera potila 1000 slovný popis k jednej zo šiestich fotiek, ktoré mám odovzdať ako záverečnú skúšku. (Len čo to bude za mnou, hodím fotky aj sem :)).

A spokojne môžem konštatovať, že za prvé video tohto semestra, hudobný klip, máme predbežne hodnotenie B1 :). Ešte do toho nie sú zarátané eseje a papierovačky, takže snáď to bude dobre :).

Malé i veľké radosti posledných dní

Peknú nedeľu želám! Dúfam, že máte krásny a pohodový víkend. Ja som sa včerajšou sobotou doslova prepísala. Či už to boli práce do školy, písanie mojich vlastných textíkov, alebo len nejaké poznámky a zápisky. Také dni mám veľmi rada, takže dnes som sa v tom rozhodla pokračovať a tak vznikol tento malý radostný článok. Chcela som totiž napísať o veciach, ktoré sa tu za posledné týždne udiali a počas spomínania a spisovania som si uvedomila, aké vzácne dni to boli, plné úsmevov a pozitívnych vecí... :) 

Dôvod na radosť číslo jedna, bola návšteva mojej milej Maggie. Prišla ma navštíviť začiatkom februára, za čo som bola veľmi vďačná, lebo som si opäť uvedomila, aké mám šťastie na ľudí, ktorí ma obklopujú. Spoločne sme si spravili výlet do Glasgow, prešli sa po pláži, pokukali mesto, vyobdivovali sme retro obchodík (niekoľkokrát) a strávili niekoľko rokov v jednom papiernictve v Glasgow, z ktorého som si odniesla (mimo iného) jednu krásnu retro pohľadničku, len tak, pre radosť :). A v neposlednom rade sa mi vďaka Maggie a jej trpezlivosti, podarilo urobiť fotografiu, ktorú budem môcť použiť ako jednu zo šiestich fotiek do finálnej skúšky z digitálnej fotografie. (Ešte raz vďaka :*)

Taký obyčajný deň

V priebehu tohto týždňa sa mi v hlave začali črtať dva články, ktoré som chcela napísať a jeden z nich som mala v pláne spísať už dnes. Ale potom sa prihodil dnešný deň a ja cítim potrebu ho zaznamenať nie len pre seba do denníka, ale aj sem. Už predtým sa párkrát stalo, že som chcela niečo napísať, nejakú príhodu z dňa, len takého obyčajného, ale potom som si to rozmyslela, lebo som rozmýšľala, či ten deň nebol až príliš obyčajný a či sa mi tá situácia nezdala výnimočná len preto... no lebo som to proste ja... A tak som radšej nič nenapísala. Ale občas prídu dni, ktoré sú naozaj trochu iné ako ostatné, možno len v detailoch, alebo nastanú situácie, ktoré vám vyčarujú úsmev na tvári, alebo infarkt na srdci, asi tak ako mne dnes, počas toho zvláštneho dňa.

Dúfam teda, že článok aspoň trochu zaujme, alebo aspoň pobaví...

Ako teda vyzeral jeden z tých mojich (ne)obyčajných dní?

Zápisky z posledných týždňov

Opäť sa mi zdá, že čas tu niekto úmyselne zrýchľuje. Ani neviem, ako všetky tie dni prešli a odrazu sú to takmer tri týždne, čo som sa ozvala naposledy. A že sa toho stalo za tie týždne! Pokúšam sa to dať dokopy už dva dni a nebyť môjho denníka, vďaka ktorému mám možnosť si to všetko pekne zrekapitulovať, asi by som ani nevedela, čo mám vlastne napísať. Ešte, že je tu ten denník....podobnosť s Bridget Jones ma začína desiť...

Aby som vás ale nenudila dlhočíznymi textami, pokúsim sa to zhrnúť trošku stručnejšie :). Takže...

Zápisky z Glasgow

V Glasgow som bola pred dvoma týždňami. Bola som tam na návšteve a zároveň načerpať trochu energie plynúcej z možnosti rozprávať materinským jazykom, keďže návrat po Vianociach nebol úplne najjednoduchší. Z mojej dvojdňovej návštevy vyplynulo asi toto:

•  Glasgow je mesto, v ktorom sa na sto percent zakaždým stratím (áno, aj s navigáciou). Hoci som nešla na danú adresu prvýkrát, aj tak som sa pýtala asi troch ľudí (s navigáciou v ruke) ako sa dostanem zo stanice na danú adresu.
•  Ak sa raz budem vydávať, viem, kde si zoženiem svadobné šaty.
•  V Glasgow je vždy chladnejšie ako tu, v Ayri.
•   Prvýkrát som tam jedla makaróny. Boli super, ale do budúcna: nekombinovať s vínom...
•   Po rozhovore s mojimi kamarátmi a ich poznámkami na moje varenie (vyplývajúcich z článkov ktoré píšem) som učinila rozhodnutie, že okrem nezdarených pokusov sa budem musieť občas pochváliť aj nejakým úspešným varením....inak tie svadobné šaty asi ani nebudem potrebovať...

Beki je opäť v Ayri

Mala som v pláne ozvať sa skôr. Oveľa skôr. Približne pred mesiacom. Respektíve hneď po prílete domov. Ale nakoniec sa všetko zbehlo hrozne rýchlo, dni utekali a odrazu som opäť stála na letisku s novým vytúženým kufríkom, kúpeným špeciálne do kabíny, ktorý mi kontrola nakoniec aj tak zabavila do podpalubia, kvôli nedostatku miesta...