No dobre, tak konečne prišiel ten správny čas na to, aby som
sa mohla vykričať vypísať z tej radosti. Momentálne totiž sedím na
posteli v jednom z najroztomilejších hotelíkov v akých som kedy
bola a pomaly sa teším na zajtrajšie ráno, lebo mi letí lietadielko domov!
Ale pekne poporiadku...
Ja som totiž začala písať článok pred vyše dvoma týždňami,
ale tie posledné dva týždne boli šialenstvo. Naivne som si myslela, že domov
prídem naprázdno, čo sa týka školských povinností, ale figu borovú. Do šiesteho
mi treba poslať portfólio k filmu, do ôsmeho 2500 slovnú esej o muzikáloch
a do trinásteho ďalšiu 1000 slovnú esej k filmu. Áno správne, nemám ešte ani čiarku. Je to trocha nezvyk, nakoľko ja si nikdy
nenechávam takéto esejovité
povinnosti na poslednú chvíľu, ale raz to asi prísť muselo. (A úprimne, sú
ľudia, ktorí majú stále pocit, že týždeň je more času a ako obyčajne začnú
písať tak dva dni pred termínom.) Takže možno na tom nie som až tak zle, ale to
skrátka nie som ja. Ako všetci vedia, ja som taký malý stressman (čo sa dnes opäť potvrdilo na mojej dobrodružnej ceste do
hotelíka, no veď uvidíte.) Takže za iných okolností, by som teraz už dakde
finišovala moje eseje a ja sa do toho len idem pustiť... V pondelok...
DOMA :)
Tak vám teda trošku ozrejmím tie posledné dva, skoro tri
týždne až do dneška. (Budem stručná, nebojte sa :D)
Už v spomínaných nedokončených článkoch, som vám totiž
chcela napísať o Zažínaní svetielok
v Ayri. Opäť, tak ako minulý rok sa koncom novembra konali mini
trhy v centre mesta, boli atrakcie
pre deti, tradičný beh Santa Clausov, elfovia rozdávali po meste sladkosti,
živá hudba hrala na viacerých pódiách a nakoniec sa pred šiestou začalo
odpočítavanie a napokon sa v rovnaký čas rozsvietili vianočné svetlá
po celom meste. Bolo to krásne! Ja som síce v ten deň pracovala, ale keďže
hlavné odpočítavanie bolo na Newmarket Street čiže na ulici, kde stojí naša
kaviarnička, mala som super výhľad, lebo samozrejme sme všetci vyšli von a užívali
si odpočítavanie. A aby toho nebolo málo, už som vám načrtla našu krásnu
vianočnú výzdobu... A keďže moja milá šéfová je veľmi akčná, čo sa týka
vianočnej (v podstate je jedno o aký sviatok ide) výzdoby, súčasťou našej
práce boli v ten deň elfie kostýmy. A keďže ja som tiež tak trochu
vianočne praštená, s najväčšou radosťou som nosila kávu a koláčiky v zelenom
tričku s obrovskými gombičkami a čelenou s OBROVSKÝM nápisom
Elf. A takto nejako som v práci
pokračovala až do tejto stredy, s výnimkou kostýmu. Tentokrát postačili
vianočné náušnice J
(Ktoré mi mimochodom darovala milá šéfová.)
Ďalšia vec, ktorá ma pekne zamestnala bolo pretáčanie nášho
filmu. Žiaľ, po prvom premietaní sa ukázalo, že hoci natočené zábery boli
technicky veľmi dobré, celkové vyznenie filmu nebolo také, ako sme si
predstavovali. A tak, keďže som bola režisér a scenárista v jednom,
bolo treba prepísať scenár a následne to zas natočiť. Ale to vôbec nevadí,
pretože tento nový film, ktorý je síce o polovicu kratší, ale je o to
lepší a máme z neho všetci dobrý pocit. Nehovoriac o tom, že
počas skúšobných premietaní boli všetci profáci veľmi spokojní a my sme si
k tomu užili ešte kopec srandy. Napríklad sme potrebovali rozplakať Riinu
(toť hlavnú hviezdu), takže sme pre istotu kúpili cibuľu, keby to nešlo samé od
seba. Lenže hádajte čo. Cibuľa nasekaná a Riina neplakala. Najprv padla
len polovica cibule a nič... Tak reku, rozsekaj ju celú. Nič. Nakoniec sme
pridali ešte aj cesnak, ani ten nepomohol. Ja s Ritou sme už dávno revali,
hoci sme stáli asi tri metre od Riiny a ona stále nič. Čuchala k cibuli,
pomaly dobre že si to do očí nenatrela... A samozrejme, že v takej chvíli
vás to skôr rozosmeje ako rozplače. A čo sa teda nestane? Nakoniec všetko dobre dopadlo, Riina plakala, hoci nie od cibule, ale od smiechu!
Minulý týždeň sme sa s babami (naša španielsko-fínsko-slovenská
trojica) vybrali na výlet do Glasgow. Takže ďalší dôvod na radosť. Prešli sme
si mestečko, dve hodiny strávili v najkrajšom papiernictve na svete, boli
v múzeu moderného umenia a naobedovali sme sa v najlepšej pizzerii
na svete (teda okrem Talianska samozrejme). Bol to veľmi milý deň a rada by
som popísala viac, ale keďže to bolo dávnejšie a v hektickom týždni,
na viac si moja myseľ asi nespomenie.
Takže sa môžem aspoň presunúť k jednej z najpodstatnejších
udalostí celého semestra. Minulú stredu sme sa totiž s kamošmi zúčastnili
na Winter Ceilidh u nás na škole. (Pre mojich neškótskych kamarátov, to sú
tie moje najmilovanejšie škótske tanečky).
Takže si môžete predstaviť, ako som asi vyzerala. Áno, červená a mokrá od
hlavy až po päty, ale eufória, šťastie, radosť, splnený sen v jednom,
takže všetko bolo v najlepšom poriadku. A najväčšia bombička na svete... Tak si
tam trsáme a naraz hovorím Riine, že mám dojem, že počujem poľštinu. Po
tanci som sa išla dotyčných spýtať odkiaľ sú a hádajte čo. Slováci jak
vyšití a jedna milá Češka k tomu! Takže Beki očervenela ešte viac a poskakovala
asi o pol metra vyššie. Pridávam aj fotečku, síce nie moja práca, ale snáď
sa autor nenahnevá...
 |
| zdroj fotečky: https://www.facebook.com/photo.php?fbid=1990693134507624&set=a.1990695027840768&type=3&theater |
Takže asi nejak takto by som zhrnula moje posledné týždne! Čistá
radosť! (Pokiaľ teda nerátam tento pondelok, kedy som sa tak trochu zrútila, lebo
sa vo mne ozvalo moje stressmanovské svedomie,
že čas sa kráti a ja nič nemám napísané.) Ale okrem toho je všetko v poriadku,
radosť nekonečná. O to viac, že včera som v škole stretla môjho minuloročného
profesora scenáristiky a ten mi oznámil, že chce ukázať môj scenár tohtoročným
študentom ako (dobrý) príklad. Takže som sa opäť raz roztiekla od radosti.
(Viem, je to hrozné, ale musela som sa pochváliť. :P) No a zvyšok času,
mimo týchto radostných vecí som ešte pracovala (pre mňa ďalší dôvod na radosť),
dokončovali sme film, editovali ho, ešte včera som rýchlo bola so spolužiačkou
v štúdiu nahrať postprodukčne zvuky a nakoniec sme zavŕšili prvý semester druhého ročníka (moje
nervy, už?!) predvianočnou večerou. Bol to krásny večer s darčekmi,
večerou, prvýkrát som jedla Musaku, napiekli sme si koláčiky, takže super.
No a dnes, ráno budíček o ôsmej, pobaliť posledné
veci a o 10:50 sme sa s Riinou odviezli do Edinburghu. Ona šla na
letisko, a ja na hotelík. Samozrejme, že autobusovú zastávku mi museli pomôcť
nájsť dvaja spolužiaci (lebo zvyšok bandy dnes šiel obdivovať vianočné trhy v Edinburghu.)
Zastávku sme našli a len čo sme tam došli, prišiel môj autobus. Milý šofér
mi povedal, kde treba vystúpiť, (ale ja som sa radšej aj tak viezla s mobilom
v ruke, kde mi ručička na mape ukazovala kde presne sa nachádzam.... akoby
som tej mape rozumela, že...) Autobus zastal presne pred hotelom, ale že
PRESNE. Stačilo prejsť na druhú stranu. Také cestovanie mám najradšej. A hotel
je tiež jedno milé prekvapenie. Ľudia milí a ochotní, na recepcií mi ihneď
objednali taxík na ráno. Izbietka krásna, a dokonca v nej mám mini
rýchlovarnú kanvičku (trochu mi pripomína môj baby frenchpress) a misku s čajíkmi a keksík k tomu.
A to ani nespomínam veľký teplý radiátor! Takže asi aj radosť z toho že
som trafila a čajíky ako prekvapenie bol taký impulz na to, aby som
konečne niečo napísala. (A pozerám, že som sa teda vcelku rozpísala...)
Takže mi držte palce, hlavne zajtra 7:50, keď už budem
(nadopovaná kinedrylom) sedieť v lietadle. A snáď sa s vami všetkými
čoskoro uvidím. Už sa veľmi preveľmi teším!!!
Och a ešte niečo! Je to síce len drobnosť, ale nedávno
som si všimla to čísielko v pravej lište na blogu... Áno, počet návštev...
tak len že ĎAKUJEM, teší ma veľmi, že si to tu občas prečítate :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára