Haló haló, tak sa teda konečne hlásim! :) Z upršaného Ayru.
Po piatich mesiacoch slnečných prázdnin opäť prichádza čas predčasného
zapínania radiátoru, pitia najmenej štyroch vrelých čajov denne, dlhých
ponožiek a to všetko posplietané spolu s experimentálnym varením, problémami
s technikou a rozoberaním čudných filmov (rozumej Votrelec). Áno, áno, môj prvý semester v Škótku
začína... Na druhej strane to ale znamená, že pravdepodobne oprášim svoj
prachom pokrytý blog a budem vás priebežne informovať ako si tu nažívam.
Súhlas? :)
Nechápem, ako mohli tie mesiace tak rýchlo preletieť. Ale
som veľmi (veľmi, veľmi) šťastná, že som ich mohla prežiť doma
a s vami! A že som stihla všetky veci, o ktorých som si
najskôr myslela, že ich nestihnem. Ako napríklad...
- Mať prvýkrát v živote brigádu a ešte k tomu v kaviarni!
- Stihnúť krásnu svadbu (a zatancovať si škótske tanečky na Slovensku)
- Vidieť sa s vami všetkými (a tešiť sa z toho ako malé bábo)
- Stihnú vysviacku dvoch vzácnych ľudí
- Dobový piknik a zopár swingových večerov v meste (a pevne sa rozhodnúť, že budúce prázdniny nastupujem na kurz swingu)
- Byť na dvoch skvelých táboroch
- Dovolenku s rodinkou v milovanom Taliansku (a zlomiť rekord v počte štípancov. Ľavá noha 42, celkový počet bodnutí na tele 56)
- Festival Eurokontext v SND (a okrem toho vidieť dve skvelé a jedno čudné predstavenie a byť na zaujímavých workshopoch)
- A kopec ďalších vecí, ako veľa pečenia, zopár rodinných víkendoviek, oslavy, prechádzky po Bratislave, nekonečné kávičkovanie s ľuďmi mne veľmi drahými, veľa fotiť (všetky fotečky si môžete pozrieť TUTO)orgánové koncerty, dokonca v apríli aj geniálny koncert Maksima Mrvicu! (Ak sa náhodou stalo, že som niekomu z vás o ňom ešte nebásnila, čo je asi vylúčené, tak šup otvoriť strýčka Googla a googliť)
-
Takže takto nejako by som zhrnula svoje vzácne päť mesačné
leto. Ale vás už asi zaujíma, čo sa deje tu, však?
Kde teda začať? Hm...asi v deň odletu, ktorým bola
sobota. Moje lietadielko malo odlet naplánované na druhú hodinu a keďže sa
zakaždým (zbytočne) strachujem aby som neprišla neskoro, na letisko sme teda
išli s predstihom...dvojhodinovým. Nič to, že po päť minútovej kontrole
som nemala čo robiť. Čas som si krátila sledovaním dvoch malých detí, ktoré po
celý čas privádzali svoju mamu do zúfalstva, pre nich očividne zábavnými
činnosťami ako rozhadzovanie granuliek z kochlíkov po dlážke, lízanie
lavičiek a tak podobne. Čas teda prešiel veľmi rýchlo a bolo treba
nastúpiť do lietadla. Musím povedať, že si konečne začínam na lietanie zvykať.
Dôkazom toho je, že počas oboch letov som si dokonca málinko zdriemla. (
I keď možno to mali sčasti na svedomí aj dva kinerdili, ktoré som zhltla
pred odletmi na takmer prázdny žalúdok). Každopádne som ale nemala nutkanie
vytrhnúť držadlo na ruky z pántov, keď sa lietadlo trochu zaknísalo, čo je
dobré znamenie. Letela som cez Berlín, kde som si kúpila historicky
najdrahšieho pol litra vody v živote spolu s najdrahším praclíkom aký
bol kedy upečený. Do Glasgow som priletela niečo po siedmej a tam sa to
všetko začalo... :)
Začnem asi tým, že mi rovno pred nosom zdrhol autobus, keďže
som asi desať minút blúdila pred letiskom (nakoľko je veľmi náročné všimnúť si
jediný autobus kotviaci na opačnom konci letiska). A kým som blúdila,
autobus pekne čakal, pretože vždy príde o desať minút skôr...Nie, dobehnúť
som nestihla. Nevadí, došiel ďalší autobus, ktorý ma vyhodil na autobusovej
stanici v Glasgow. Kde som samozrejme nikdy nebola a tu nastal
problém, ako sa teda dostať do kamarátkinho bytu? Navigácia? Áno, určite.
Odhliadnuc od faktu, že ma zaniesla na opačný koniec mesta, bola tma a ja
som asi prvýkrát v živote naozaj nemala tušenie kde v paži to som, išlo všetko celkom hladko. Druhú navigáciu
som použiť nemohla, pretože som nemala internet a tak som potupne zdvihla
telefón a na trikrát som volala kamarátke, kadiaľ sa k nej dostanem.
Ale viete čo? Nakoniec som trafila. Až na taký detail, že miesto toho aby som
bola u nej za 15 minút, trvalo mi to necelú hodinu... Ale dokonca som
predbehla aj samotnú navigáciu, keďže mi aj pol hodinu po príchode do cieľa
ukazovala, že mám zahnúť doľava...
Ďalšie ráno sme išli do kostola, kde som sa musela veľmi
smiať, keďže bolo na začiatku povedané, že po omši skúsime cvične evakuovať
kostol, aby to mali všetci natrénované v prípade, že by niekedy začalo
horieť. Welcome to Scotland.
(Nehovoriac o tom, že počas písania tohto článku ma opäť raz chytila
mrchanemoc, keď sa odrazu rozzvučal požiarny alarm. Nebojte sa, išlo len
o päť minútovú (!!!) skúšku.
Jednu noc som teda strávila v bytíku (ďakujem opäť)
a poobede poď ho taxíkom na stanicu. Zrejme už každý z vás počul
o mojich trampotách, keď som trepala kufre na konci marca do Glasgow.
Z toho dôvodu som sa rozhodla ísť tentokrát na stanicu taxíkom.
A dobre som urobila. Na stanici ma už čakala Riina a spoločne sme
dotrepali kufre až na intrák. Večer sme zašli na menšiu-väčšiu párty na škole,
ale po celom tom cestovaní som to o jedenástej vzdala a išli sme
späť.
Moje prvé tri dni tu ubehli veľmi rýchlo, keďže sa bolo
potrebné zabývať, nakúpiť. Opäť trhám rekordy, tentoraz v počte nosených
tašiek (5 naraz). Taktiež bolo nevyhnutné urobiť zopár opatrení, ako kúpiť
fóliu, či štuple do uší. Teraz mám izbu na prízemí, čo nie je veľká výhra,
keďže okná sú pozdĺž celej steny a to moje je vytočené na chodník, ktorým
chodia VŠETCI študenti, nakoľko je to
hlavná cestička do intrákov. Je teda jasné, že KAŽDÝ človek idúci okolo si
kráti čas nazeraním do izieb. A keďže ja som človek ktorý nerád býva vo
výklade, poď ho do obchodu a nežiadúce pohľady som odohnala samo držiacou
fóliu. Taktiež som si kúpila štuple do uší, nakoľko moja suseda zhora má zrejme
v obľube cvičiť aerobik o druhej ráno, inak si ten dupot neviem
vysvetliť. Ale bývanie na prízemí má aj výhodu. Napríklad sa nemusím
s tými piatimi taškami trepať do schodov :).
Niektorí ste sa ma pýtali na spolubývajúcich. S Riinou
a Albou sme ostali spolu, ale máme dve nové spolubývajúce obidve zo
Škótska. (Viem na čo myslíte, ale prekvapivo im rozumiem :D). Obe sú milé (a na
moju veľkú radosť poriadkumilovné).
Včera som strávila takmer dve hodiny v škole
u IT-kov, nakoľko sa technika rozhodla, že ma bude opäť týrať
a rozhodla sa nefungovať. S počítačom som sa nevedela pripojiť
k wifi a pre istou mi nefungoval ani kábel, ktorý ma držal pri (internetovom)
živote minulý rok. Navyše sa mi deň pred odletom podarilo otvoriť spamový email
zo školy a tak sa mi zavíroval celý telefón, takže sa musel kompletne celý
premazať. Takže asi si viete prestaviť ako mi bolo. Ale našťastie už teraz
všetko funguje ako má a dúfam, že aj dlho bude.
To je nateraz asi všetko, aj tak som sa rozpísala až moc.
Ale vďaka za vaše správy a povzbudenia! :* veľmi si to vážim a ak
budete mať čas, môžete mi poslať v krabici trochu slniečka. Ja vám zas na
oplátku pošlem trochu dažďovej vody ak je u nás stále tak sucho. Zatiaľ
papikyyyyy :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára