Včera bol opäť utorok. Netuším, ako ten týždeň mohol
prejsť tak rýchlo. Jeden, aj druhý. Včera to boli dva týždne odo dňa, čo sa mi
podarilo znivočiť brokolicovú polievku. Jeden týždeň od toho osudného dňa, kedy
som si doničila ruky a takmer aj nervy ručným praním. A dnes je to
jeden mesiac, čo Beki pricestovala do Ayru...
Včerajší utorok, však nebol vôbec čierny. Chvalabohu.
Práve naopak, bol veľmi farebný. Moja milá fínska spolubývajúca včera
oslavovala narodeniny. (Rovnako aj jedna osôbka mne veľmi drahá, u nás
doma...;)). A tak bola Beki vyše týždňa vo svojom živle, lebo snovala
plány na super tajnú oslavu. Tí ktorí
ju poznajú, si zrejme vedia celkom jasne predstaviť, čo to znamenalo... Že dva
celé dni vymýšľala akoby sa to dalo zrealizovať, že tajne strkala lístočky pod
dvere ľuďom, ktorých pozývala (pričom samozrejme nevyzerala tak elegantne ako
007, ale skôr ako Bridget Jonesová, keďže dvere sa ako naschvál prilepili
k podlahe, a tak miesto toho, aby decentne šupla obálku pod dvere,
rvala tam ten zošúverený papierik tri hodiny, pokým jej niekto tie dvere
neotvoril...) Že sa z príprav tešila viac ako samotná oslávenkyňa, že
počas nákupu darčekov a torty (za pomoci dvoch ďalších národov – Talianky
a Španielky, ktoré boli do plánu takisto zapojené) takmer preskákala cestu
do obchodu a to si neviete predstaviť tú radosť keď zistila, že pohľadnica
ktorú kúpila má rovnakú farbu a ešte aj motív ako taška, ktorú kúpila
o dva dni neskôr! No čo vám poviem, zabavila sa...
A včera večer bolo veľké finále. Ktoré nezačalo
samozrejme nijako inak než panikou, keďže som sa dvadsať minút pred príchodom
hostí (veľa ich síce nebolo, ale predsa) dozvedela, že oslávenkyňa, ktorá podľa
plánu nič netuší, bola ešte s inými kamarátmi na kávičke uprostred mesta.
Opäť, tí ktorí ma poznajú a cenia si ma najmä pre môj neskutočný dar
zachovať si vždy chladnú hlavu už určite vidia tú srdcovú zástavu, ktorá sa ku
mne nemilosrdne blížila. Ale nebojte sa. Nakoniec všetko dobre dopadlo, akoby
zázrakom sa oslávenkyňa vrátila späť, i keď s minimálnym meškaním
a my sme mali super oslavu – pili sme kolu z čajových hrnčekov, lebo
sme zabudli kúpiť papierové poháriky, odháňali sme od torty milióny mušiek,
ktorú už jednoducho k našej kuchyni neodmysliteľne patria, ale hlavne sme
sa zabavili a strávili čas spolu. A urobili sme oslávenkyni radosť,
nakoľko až do posledného momentu ( s výnimkou posledných 15 min kedy som
jej veľmi nenápadne poslala dve
sms-ky s otázkou kedy sa vráti) nič netušila. A čo je hlavné, po skončení oslavy
(niečo pred polnocou, čo bolo naozaj neskôr ako som očakávala) sme ešte ostali
v kuchyni my spolubývajúci a konečne
po mesiaci, sme nahlas vyslovili pár
nápadov a návrhov, veľmi užitočných, na tému Spoločná domácnosť...
Takže toľko k oslave. A k môjmu mesiacu
tu... Hm.. zdá sa mi to ako veľmi dlhý čas napriek tomu, že mi zároveň ubehol
veľmi rýchlo...
A či sa za ten mesiac niečo zmenilo? Či som sa
počas tých týždňov niečo naučila?...
No... povedala by som, že hej. Aj keď to bude možno
znieť ako klišé, ale predsa to napíšem. Hoci mesiac nie je až taká dlhá doba
a som presvedčená, že počas nasledujúcich mesiacov sa toho ešte veľa zmení
a ja sa veľa vecí naučím a veľa ďalších vecí si uvedomím, predsa len
je toto môj prvý mesiac v živote,
ktorý som strávila niekde tak ďaleko od domu a sama... A jedna
z vecí, ktoré som si počas toho mesiaca uvedomila je, aká veľmi šťastná
a vďačná som za všetko, čo sa okolo mňa deje. Že môžem byť tu, v Škótsku, a po
štyroch „zvláštnych“ rokoch sa venovať tomu, čo ma naozaj baví a zaujíma,
aj keď je to ťažké a čaká ma ešte veľa práce. A hlavne, že keď občas prídu tie ťažké a aj smutné
dni, tak vždy mi niekoľkokrát počas dňa pípne mobil a ja si nájdem dlhé správy
od vás z domova, alebo
jednoducho vonku zasvieti slnko (čo teraz znie ako totálne klišé, ale po
niekoľkých dňoch škótskych dažďov, ktoré sú pre mňa depresia sama o sebe,
je to liek.) Alebo že mi jednoducho zaklope na dvere milá fínska spolubývajúca,
alebo hociktorý iný kamarát a zavolá ma na prechádzku na pláž...
A tak isto si viac uvedomujem, najmä teraz, keď
do istej mieri „bývam sama“, (mojim
rodičom teraz pravdepodobne šklbe kútikmi úst) aké to je, keď človek nakupuje
sám pre seba a koľko peňazí pri tom míňa. A že aj keď sa snaží
šetriť, je to oveľa ťažšie, ako sa zdá... Alebo len taká blbosť ako upratovanie
:D doma som si nikdy nevšimla, aké množstvo prachu sa okolo mňa denne víri,
a tu by som najradšej ten prach zmietla z povrchu zemského aspoň trikrát
do týždňa... A o mojich prvých kulinárskych pokusoch radšej ani
začínať nebudem!
Veru, je to zvláštne. Aj samotný fakt, že som sa
mesiac pohybovala medzi ľuďmi, ktorých reč mi nie je prirodzená a že
väčšinu času som im nerozumela... Mali ste ma včera vidieť na oslave. Náš
škótsky spolubývajúci veľmi rád rozpráva, ako som včera zistila. Je pravda, že
väčšinu večera prerozprával on, ale to bolo úplne v poriadku.
O zábavu sme mali naozaj postarané. Či už vo chvíľach, kedy povedal niečo
vtipné a my sme mu náhodou rozumeli, alebo keď päť minút v kuse
rozprával a medzitým sme sa všetci smiali sami na sebe, lebo sme skákali
pohľadmi jeden na druhého a každému bolo jasné, že tomu chlapcovi
nerozumie ani slovo, ale hlavne, že on sa na svojich vtipoch dobre baví. Bolo
to veľmi milé...
A čo sa týka samotnej komunikácie medzi nami
dvoma, môžem radostne konštatovať, že naša jazyková bariéra sa pomaly, ale iste
prekonáva. I keď mi stále musí jednu vetu opakovať trikrát, hlavné je, že
sme trochu pokročili od konverzácie typu: „It´s sunny day.“ „Uhm.“... Aj keď,
nájdu sa nejaké výnimky, hoci mimojazykové. Napríklad je priam očividné, že nie
tak celkom rozumie mojej potrebe vypiť 15 vrelých čajov denne a chodiť
zabalená vo svetri a s podkolienkami na leginách, zatiaľ čo on chodí
v krátkom tričku a bosý...
A tak, po tom všetkom, aby som zakončila tento
dlhý článok, keďže som sa očividne trochu rozpísala, vám chcem poďakovať za to,
že tieto textíky vôbec čítate :D. Robí mi to veľkú radosť. Rovnako ako fakt,
že mi každý deň ten mobil zopárkrát pípne...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára