Mala som v pláne ozvať sa skôr. Oveľa skôr. Približne pred
mesiacom. Respektíve hneď po prílete domov. Ale nakoniec sa všetko zbehlo
hrozne rýchlo, dni utekali a odrazu som opäť stála na letisku s novým
vytúženým kufríkom, kúpeným špeciálne do kabíny, ktorý mi kontrola nakoniec aj
tak zabavila do podpalubia, kvôli nedostatku miesta...
Vlastne neviem, kde by som mala začať a premýšľam nad
tým už niekoľko dní. Poznámky som si začala spisovať asi pred troma dňami, ale
mala som z toho sama taký mišmaš, že som nevedela z ktorého kraja to
vziať. Keďže ste mi ale dokonca poniektorí písali a pýtali sa na ďalší
článok (obrovská vďaka, veľká radosť!), tak som sa rozhodla, že sa s tým nejako
popasujem. Navyše som sa práve vrátila z druhého bytu, kde sme pozerali
Love actually (a oslavovali jedny narodeniny) a tak moje vianočné
spomienky začali ožívať.
Je však veľmi náročné zhrnúť mesačné prázdniny do jedného
článku. Ale asi by som sa o to ani nepokúšala. Myslím, že každý máme
zážitky a spomienky, ktoré si chceme uchovať jednoducho pre seba, či už v podobe
denníka (áno, ja), alebo len v pamäti. Vianočné prázdniny by som teda
popísala ako požehnaný čas strávený s ľuďmi ktorých mám tak veľmi rada a som
veľmi vďačná, že mi bol dopriaty tak dlhý čas, aby som pekne mohla stihnúť:
- 1. Vyskočiť zo skypu – Celej svojej rodinke (okrem
rodičov, samozrejme) som totiž tvrdila, že sa vrátim až v polovici decembra,
lebo ešte mám školu. Nakoniec som ale priletela už tretieho decembra, čo som si
s radosťou nechala pre seba. Na druhý deň sme usporiadali predMikulášsku
oslavu, kde prišli moje babičky, krstná aj dedko. Ako vždy sme spolu volali cez
skype, povedali sme si novinky, ako veľmi sa tešíme jeden na druhého a hovor
som skončila s prísľubom, že budem doma skôr než narátajú do desať...
Zliezť schody z izby nakoniec trvalo ešte menej, ale tie spomienky na
výraz mojej rodinky keď som sa zrazu objavila v obývačke, ostanú ešte
dlho...
- 2. Postaviť stromček, piecť s babinkou perníky,
nakúpiť darčeky, pofotiť Bratislavu (fotky TU), dokonca na týždeň ochorieť (tieto sviatky
sa niesli v znamení chrípky), vidieť sa s väčšinou kamarátov (ktorí
vtedy neboli chorí), byť so psíkom, ísť niekoľkokrát na vianočné trhy, jesť
všetky domáce mňamky, nemusieť prať v rukách (!!!), chystať jedlo v až
chirurgicky čistej kuchyni, pozrieť si všetky rozprávky, ísť dvakrát do kina,
prečítať dve knihy, byť so svojou rodinkou, osláviť spolu Nový rok, dokonca aj
moje narodeniny, stihnúť nádhernú snehovú prechádzku kedy som sa konečne nechala
zasnežiť, a to všetko a ešte
omnoho viac, si navždy zaznamenať do denníka...
Ale čas letí a pokiaľ som mala dojem, že prvé tri
mesiace na výške uplynuli ako voda, tak ten mesiac doma ubehol rýchlosťou
svetla a ja som zase tu. Opäť v Ayri a práve som si uvedomila,
že som priletela presne pred týždňom. Takže rovnako, ako môj úplne prvý článok
v septembri, aj tento píšem prvý týždeň po príchode. A aký bol ten
týždeň?
Nuž, je pravda, že tentoraz sa mi sem prichádzalo ľahšie. Tešila
som sa na spolužiakov a musím povedať, že aj keď som sa trochu bála
škótskeho prízvuku, nakoniec som si opäť navykla ľahšie, než som predpokladala.
Dôkazom toho je aj pochvala od spolubývajúceho, ktorému už naozaj skvele rozumiem. Dokonca som bola sama prekvapená, že niektoré
z mojich myšlienok sa už začínajú rodiť v angličtine a už som
stihla v angličtine aj snívať... Na druhú stranu som si cestou sem pri turbulenciách počas
prvého letu nešťastne priznala, že lietanie naozaj nemám rada...
Víkend sa niesol v znamení nákupov, prania, upratovania,
varenia a tak podobne. Školu som mala až v utorok a samozrejme,
kto iný ako ja, môže školu začať trapasom...
Tento semester mám opäť tri predmety: Kreatívne písanie,
Digitálnu fotografiu a Film a televíziu. Na všetky predmety sme ale
porozdeľovaní do skupín a kompletne pomiešaní. A keďže na prvú hodinu
písania som prišla takmer neskoro, veľmi som sa ponáhľala. Mala som byť v miestnosti
číslo 27 a začať 10:15h. Bolo 10:05
keď som zadychčane kráčala po chodbách školy a hľadala miestnosť 27.
Konečne som si cez presklenné dvere všimla spolužiakov sediacich v triede a tak
som tam rýchlo bez rozmyslu vpálila. Samozrejme, že profesorka už mala výklad,
všetci ticho sedeli a keďže jediné voľné miesto bolo v strede tretieho
radu (v jednom rade je asi desať stoličiek), musela som sa tam nejako predrať. Čiže
výklad sa kvôli mne prerušil, navyše stoly sú veľmi úzko za sebou a stoličky
maximálne dva centimetre od seba, takže každý spolužiak musel vstať, uvoľniť mi
miesto, ja som sa musela vopchať medzi stôl a stoličku, medzitým šušťať
kabátom, všetko si zložiť, vyložiť z tašky, milión krát sa zadychčane
ospravedlniť a nakoniec si konečne v pokoji sadnúť... Viete si asi
predstaviť tú zástavu srdca keď som zistila, že síce sedím medzi svojimi
spolužiakmi, ale že sú pomiešaní spolu s inými odbormi a miesto Kreatívneho
písania sedeli na predmete o filmovej teórií. Celá zelená a spotená, s pocitmi
asi ako Bridget Jonesová som len bezradne šepla: „Ale ja tu vôbec nemám byť.“
Nasledovalo chvíľkové ticho a celý proces vstávania, posúvania a ospravedlňovania
sa, mohol začať odznova... A viete čo bola irónia? Že tie moje správne
dvere boli hneď vedľa, asi pol metra od tých nesprávnych. Našťastie som teda aj
tak prišla včas.
Takže takto nejako začal môj nový semester. Zážitok ako z amerického
filmu, ale v tomto prípade škótskeho. Už sa veľmi teším, až sa škola
rozbehne naplno a ja budem zas panikáriť, že neviem čo skôr. Nateraz je to
až príliš pokojné a tak si krátim čas ako sa dá. Napríklad hľadaním
brigády, alebo zbieraním nových historiek z kuchyne. Už sa mi podarili
dve, takže čoskoro sa asi ozvem znova. :P
Dovtedy Vám prajem pekný večer, alebo skoré ráno. (Čas si
nevšímajte, niektorí ľudia jednoducho majú potrebu vymeniť spánok za inú
činnosť. Navyše mám o hodinu menej :D) a teším sa na stretnutie pri
ďalšom článku! :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára