Taký obyčajný deň

V priebehu tohto týždňa sa mi v hlave začali črtať dva články, ktoré som chcela napísať a jeden z nich som mala v pláne spísať už dnes. Ale potom sa prihodil dnešný deň a ja cítim potrebu ho zaznamenať nie len pre seba do denníka, ale aj sem. Už predtým sa párkrát stalo, že som chcela niečo napísať, nejakú príhodu z dňa, len takého obyčajného, ale potom som si to rozmyslela, lebo som rozmýšľala, či ten deň nebol až príliš obyčajný a či sa mi tá situácia nezdala výnimočná len preto... no lebo som to proste ja... A tak som radšej nič nenapísala. Ale občas prídu dni, ktoré sú naozaj trochu iné ako ostatné, možno len v detailoch, alebo nastanú situácie, ktoré vám vyčarujú úsmev na tvári, alebo infarkt na srdci, asi tak ako mne dnes, počas toho zvláštneho dňa.

Dúfam teda, že článok aspoň trochu zaujme, alebo aspoň pobaví...

Ako teda vyzeral jeden z tých mojich (ne)obyčajných dní?

Začalo to kávou...

Áno. Včera som si totiž konečne, asi po dvoch mesiacoch rozhodovania,  zaobstarala baby french press a poriadnu kávu k tomu. (Baby french press rozumej menšiu verziu french pressu. Vyzerá to rovnako, ale ten môj je roztomilejší). A tak som dnes mala prvýkrát, od príchodu po Vianociach, normálnu kávu, v roztomilom baby french presse a toast s džemom k tomu. Som si istá, že chápete, ako takéto raňajky dokážu človeka nakopnúť. Po veľmi príjemných raňajkách nastal čas ísť do školy na digitálnu fotografiu a...

...samozrejme, že ma technika nenávidí, ako som mohla zabudnúť...

Skrátka a dobre, opäť som si raz sadla k svojmu počítaču, zapla Photoshop a hádajte čo... licencia tam zas nebola! Ale hlavne že nikto iný s tým problém nemal!  A tak som si presadla. A potom zas a na tretíkrát som konečne vychytala počítač, ktorý pre zmenu licenciu mal. Usadila som sa, asi polhodinku pracovala a práve vo chvíli, keď som mala rozrobenú asi najťažšiu časť a pootváraných milión okien,  sa v triede objavila učiteľka a oznámila nám, že budeme mať druhú časť hodiny ešte s jednou triedou z iného odboru, tak či by sme si my (ja) sediaci na ľavej strane, mohli presadnúť k počítačom napravo.... Zhlboka som sa nadýchla. A potom zas. Pozrela som na učiteľku: „Ale na tých počítačoch nie je licencia, verte mi, skúšala som to dnes dvakrát.“ Neverila mi. A tak som si presadla, skúsila dva iné počítače – nie, nebola tam. A áno, všetci moji spolužiaci si sadli (alebo už sedeli) za počítače, kde čírou náhodou licencia bola! A tak som si po dvadsiatich minútach spúšťania počítačov a opätovného  prihlasovania sa, aj tak presadla späť k môjmu pôvodnému (fungujúcemu) počítaču, keďže ako zákon schválnosti káže, na to moje miesto si aj tak nikto nesadol a prácu som konečne úspešne dokončila.

Radosť pokračovala...

Lebo som si bola kúpiť peknú dózičku na novú kávu s nápisom Coffee, ale detailmi vás nudiť nebudem, takže preskočím hneď k ďalšiemu bodu a tou bola...

Zástava srdca...

Zopár dní sa už vŕtam na internetových stránkach a sliedim po nejakej brigáde na čas, kedy budem doma. Zopár zaujímavých ponúk som našla a včera som aj odposlala tri životopisy a motivačné listy. Večer som ale našla ešte jednu ponuku, tentokrát nie administráciu, alebo recepčnú, ale pozíciu v milej rodinnej kaviarničke v centre Bratislavy. (No sen, poznáte ma). A tak som si starostlivo naštudovala inzerát, napísala sprievodný list, upravila životopis, lebo na túto pozíciu vyžadovali aj foto, inde nie. A tak som to všetko pekne pripravila, napísala email a do adresy napísala pani XY tak, ako bolo uvedené na internete. S radosťou som email odoslala a keď som sa vrátila na stránku, že ponuku zavriem, zatmelo sa mi pred očami, lebo som si všimla, že meno dámy v emaily nebolo (vymyslím si meno) Katka, ale iba katapriezvisko@mail.com. (Ak som to nevysvetlila jasne, skrátka mala trošku skrátené meno, čo som si nevšimla :P). Mail som potom preposlala ešte raz, na správnu adresu, lenže teraz má aj tak niekto s rovnakým menom môj životopis s fotkou, spolu s motivačným listom. A ako mi strýčko gugl prezradil, menovkyne sú dve a jedna možnosť je, že som to poslala právničke do Ružomberka, alebo doktorke do Ružinova. No neviem čo je lepšie... alebo horšie? (Pozitívum ale je, že sa mi asi o 15min neskôr ozvala správna pani, a povedala, že po príchode na Slovensko jej mám zavolať a dohodneme pohovor. Tak držte palčáky!)

A to stále nie je všetko deň pokračoval...

Slovensko vs. Slovinsko

Už som tu zopárkrát načrtla, že som začala chodiť do fitka. O príhodách z fitka pripravujem celý článok, ale dnes to ešte zapíšem sem... Začalo to bicyklom. Pekne som si bicyklovala už dvadsiatu minútu so sluchátkami v ušiach a o nejaký čas si na vedľajší bicykel sadol nejaký chlapec. Chvíľu sme bicyklovali a potom som si všimla, že  sa nám prihovára nejaké dievča. Vysvitlo, že nevedela spojazdniť tretí bicykel vedľa nás. (Zas aby ste si nemysleli, že nevedela ako sa bicykluje... tie stroje majú kopec malinkých obrazoviek a počítadiel, tlačítiek a to musí svietiť. Keď to nesvieti, niečo nie je v poriadku, takže tipujem, že to nesvietilo :D).Povedala som jej, nech sa skúsi spýtať chalana, čo to tam má na starosti, ale z pohľadu mi bolo jasné, že radšej si počká kým skončíme my, než aby sa pýtala. (A keďže mám pre takéto situácie pochopenie :D), povedala som jej, že o tri minúty končím, tak môže ísť miesto mňa. A tak keď som skončila, išla som trošku strečovať, potom som išla na ten stroj na ktorom akoby veslujete (ešte stále tie názvy neviem), a potom som končila so strečingom. Prišlo mi síce trochu zvláštne, že z nejakého dôvodu  chlapec strieda stroje zhruba v rovnakom čase ako ja a ešte aj čírou náhodou sú tie stroje vedľa seba, prípadne prečo musí zaberať miesto na podložke a klikovať si tam zrovna vtedy, keď tam chcem strečovať...(Ale dobre, aspoň bol niekto v tej chvíli konečne červenší než ja). Keď som skončila a obliekala si sveter, pristavil sa pri mne a začal mi lámavou angličtinou vravieť niečo o strojoch a... naozaj som mu veľa nerozumela, neviem tie názvy ani v slovenčine. A len tak medzi rečou sa spýtal na meno, školu, odbor aký študujem a odkiaľ som... Časť nášho rozhovoru vyzerala asi takto:

 Ja: „Zo Slovenska“

On: (nadšene) „Á, zo Slovenska, jasné.“

Ja: (prekvapene) „Vieš kde to je?“

On: „Jasné, Slovensko. Hej viem, kde to je.“

Ja: (ako vždy keď položím otázku či niekto vie kde je Slovensko) „Slovensko, nie Slovinsko...“

On: (úsmev zmizol) „Oh, ehm... Slovakia? Netuším... Vedľa Rumunska?“

Takže moja misia do budúcna znie, zvolať obrovskú konferenciu pre všetkých škótov (a zrejme aj pre hockoho iného vo svete, teraz konkrétne pre francúzov) a urobiť prezentáciu o našom milom malom Slovensku!

Pri odchode za mnou ešte nenápadne zakričal: „Uvidíme sa budúci týždeň...“  Potichu som sa vytratila so slovami: „Hej, až sa naučíš kde leží Slovensko.“

Takže takto nejak prešiel môj dnešný deň. Som veľmi zvedavá, čo prinesú ostatné dni :). Dúfam, že vám článok neprišiel veľmi nudný a že moja (naivná budúco-spisovateľská) snaha zaznamenávať si bežné drobnosti vás prinajmenšom aspoň trochu pobavila... :)

Čo (ne)obyčajné sa dnes stalo vám?