O natáčaní a nahrávaní

Dnešný deň bol akčný už od rána, nakoľko nás fajnovo prebral požiarny alarm – len tak, skúšobne, veď prečo nie. Takže som sa rozhodla byť akčnejšia aj ja a konečne sa dokopať k napísaniu článku. Odhodlávala som sa na to už nejaký ten piatok a zrazu som zistila, že tých piatkov od posledného článku uplynulo už akosi veľa. Takže idem na vec...

Mám trošku problém kde začať, pretože môj úplne pôvodný plán bol napísať vám o dni palaciniek ktorý bol 28.2 (!!!). Nejako som to ale nestihla a posledné týždne boli preplnené natáčaním, písaním a všetkým možným, takže vám z toho dňa palaciniek ukážem aspoň fotku :).

Takže čo sa to všetko udialo počas marca? :)

Do Ayru prišla jar

Mám dojem, že ako prvá. Minimálne sme predbehli Bratislavu, lebo nám tu kvietky začínajú pomaly odkvitať, zatiaľ čo správy z domova hlásajú, že tam ešte len kvitnúť začínajú. A mňa prvýkrát v živote začala mátať jarná únava. Ale tak poriadne!

Pomaly sa blížia termíny

Školička stojí a ja ju stále navštevujem, hoci len tak rekreačne :). Pomaly sa mi však začínajú hromadiť termíny na odovzdanie jednotlivých prác. Včera sme mali na kreatívnom písaní prvú časť skúšky.  Prezentáciu, kde sme mali povedať niečo o sebe, ako si predstavujeme svoju budúcnosť vo „filmovom svete“  a zároveň prezentovať nápad na krátky film. Veľmi ma potešili slová nášho profesora, ktorý moju prezentáciu a následne aj celý prvý rok zhodnotil slovami, že angličtina sa mi výrazne zlepšila a čo sa týka môjho písania... som na správnom mieste, kde svoj talent rozvíjať :)

Na digitálnu fotografiu som ešte včera potila 1000 slovný popis k jednej zo šiestich fotiek, ktoré mám odovzdať ako záverečnú skúšku. (Len čo to bude za mnou, hodím fotky aj sem :)).

A spokojne môžem konštatovať, že za prvé video tohto semestra, hudobný klip, máme predbežne hodnotenie B1 :). Ešte do toho nie sú zarátané eseje a papierovačky, takže snáď to bude dobre :).

Z jedného natáčania do druhého

Veru tak. Len čo sme dotočili jedno video, pustili sme sa do druhého a moje nervové aj stresové bunky teda dostali pekne zabrať... Tentokrát má byť video zamerané na Sound editing, to znamená pracovať najme so zvukom, zvukovými efektami v pc programe, samostatné nahrávanie zvukov v štúdiu a podobne. Minulý týždeň sme spravili prvú časť a boli natáčať v kaviarni, kde sa náš príbeh odohráva. (Boli sme v tej milučkej poľskej kaviarničke, takže popri natáčaní sme si prácu samozrejme aj trošku osladili. To sa to natáčalo!)

Začiatkom týždňa sme začali video strihať a zistili, že musíme nejaké zábery pretočiť, takže to nás čaká zase zajtra. No a dnes... Dnes sme si užili kopec srandy v nahrávacom štúdiu. Potrebovali sme donahrávať „kaviarenské zvuky“ a mať ich nahrané pekne jednotlivo, bez rušivého pozadia. A ako to vyzerá, keď filmový študenti prvýkrát v živote takto pracujú so zvukom?

Najprv je potrebné zarezervovať si štúdio a následne aj všetky „nástroje“ ako mikrofóny, nahrávače, kábliky, sluchátka, stojany... Takže som to pekne zarezervovala a ráno (hneď po infarkte z cvičného alarmu) si po to išla. V štúdiu mi chalan podal do ruky dva rôzne mikrofóny, ďalej vecičky, ktoré som predtým v živote nevidela, malo to milión tlačidiel z každej strany, k tomu dva druhy káblov a niečo, čo mi pripomínalo model molekuly, aký býva v kabinetoch na základke. Až po chvíli som sa dozvedela, že je to držiak na mikrofón... Nevadí, stáva sa. Potom prišla tá otázka: „Vieš ako sa dostaneš do štúdia?“ Ešte som vám to asi nestihla spomenúť, ale naša škola je labyrint! Má štyri podlažia, ale keď vstúpite do budovy, prakticky sa nachádzate už na treťom podlaží. Tam sa stratia aj profesori a neraz sa stalo, že nás navigovali do zlej učebne alebo triedy. Chlapec začal vysvetľovať ako sa tam dostanem. Ako sa zveziem výťahom do suterénu, prejdem po kilometrovej chodbe, zabočím vľavo, potom zase, prejdem do jedných dverí, potom okolo telocvične, zabočím vpravo, potom doľava, vojdem do dverí a za nimi sú ďalšie... Chvíľu som ho tak počúvala a pri tom som myslela na všetky omnoho primitívnejšie miesta na ktorých som sa dokázala stratiť. Zrejme trochu vytušil na čo myslím, a tak sa len usmial a radšej ma tam zaviedol. A viete čo? Fakt by som tam sama netrafila, určite nie skôr ako za hodinu. 

A potom nastala ďalšia vtipná situácia. Spolu so všetkým náčiním som dostala do ruky kartičku. Jeden by si myslel, že ju má na to, že keď náhodou príde profák do štúdia, ja mu ju ukážem, že áno, môžem tu byť, aha mám kartičku. Ale nie... O chvíľu mi volala spolužiačka, že už 15 minút blúdi v suteréne a nevie ma nájsť. A tak som vyšla z dverí, potom z ďalších a nakoniec z tretích, aby som sa ocitla na chodbe a mohla jej zamávať. Keďže v štúdiu je koberec a dosť teplo, všetky veci, spolu s topánkami som nechala tam a čakala ju na chodbe len v ponožkách. Zjavila sa až o päť minút. Zaviedla som ju, už ako skúsený študent, cez jedny dvere, potom cez druhé až ku tretím, ktoré zrazu nešli otvoriť... Stojím pred zamknutými dverami, v ponožkách a dívam sa cez sklo na kartičku položenú na stoličke za zavretými dverami.... Nevadí, stáva sa. Poučenie? Ak dostanete do ruky kartičku pamätajte si, že s najväčšiu pravdepodobnosťou je to čarovná kartička, ktorá otvára dvere. Takže som si pekne sadla a poslala Albu, aby išla od chalana vypýtať náhradný kľúč – novú kartičku...

Konečne sme sa mohli pustiť do nahrávania. Krok jedna bol, že sme si na internete museli vyhľadať tutoriály, ako vlastne s tým, čo sme dostali, máme pracovať. Neskutočná vec ten internet! Nakoniec sme na všetko prišli a nahrávanie išlo celkom dobre. Sranda bola, keď sme potrebovali v úplnom tichu nahrať nejaký zvuk a jednej so spolužiačok začalo príšerne škvŕkať v bruchu. Samozrejme, že tie ultra moderné čudlíkové nahrávače to všetko zachytili, takže sme museli točiť odznova. Ale dúfam, že všetko bude v poriadku a podaria sa nám aj tie nové zábery a video bude tiež aspoň za B1. Uvidíme :).

A ako v kuchyni?

Obávam sa, že vás sklamem, lebo žiaľ sa mi za posledné dva mesiace nepodarilo nič ani pripáliť, ani vyhodiť alebo dokaličiť akýmkoľvek iným spôsobom, aký je pravdepodobný len u mňa. Nie, nič také. Vo varení sa mi začalo výnimočne dariť a ani si neviete predstaviť, ako ma to začalo baviť! Dokonca som zistila, že chodiť nakupovať potraviny a vymýšľať čo budem variť ma baví viac, než nakupovanie oblečenia! :)

Takže takto nejako mi tu beží marec. Pomaly sa už začínam tešiť, keď to celé natáčanie bude za nami a budem si môcť vydýchnuť. Aspoň na chvíľu :).

A ako sa máte vy? Už doma konečne vykvitli narcisy? :).

P.S. a tu je sľúbená palacinková fotka. Do izby som sa takmer odkotúľala :)