Týždeň s Paťu

Začal október! Verili by ste tomu? A ja sa prvýkrát v živote naozaj teším z jesene. Nie žeby som ju nemala rada. Vždy mám radosť z tých krásnych farieb, teplých čajíkov a zbierania gaštanov (teda minimálne v detstve. Tam sa moje jesenné spomienky točia hlavne okolo zbierania orechov a gaštanov s mojou babinkou.) Ale čo sa pamätám, tak vždy som sa tešila hlavne na letné mesiace, lebo veď leto, teplučko, tábory, Taliansko, alebo na december, lebo Vianoce. A ja sa teraz prvýkrát v živote teším vyslovene z toho že je október a prišla jeseň. I keď je to dosť zvláštne, pretože aspoň tuto (u nás :D) máme to pravé echt jesenné  a hlavne škótske počasie! Už len čakám, kedy mi vietor vyrazí okno, je sychravo, vlhkosť sa takmer lepí až na kosti, niekoľkokrát za deň leje ako z krhly, obloha je čierna, ale niekoľko vzácnych úsekov trávnika osvecuje studené slnko. Takže, jeseň vitaj!

Ale popravde, možno vo mne ešte len pretrváva eufória z posledného týždňa. Lebo tento týždeň bol naozaj ultra mega super, lebo som tu mala tretiu návštevu zo Slovenska a to moju Paťu. A ako to už býva, ja sa z tejto radosti potrebujem vypísať a keďže som si takto pred rokom založila tento čudesný blog, môžete si o tom aj prečítať...  :)

Možno niektorý neviete, ale Paťu je moja vzácna kamarátka s ktorou sme (ako to voláme) žili spolu štyri roky v jednej lavici. Za ten čas sme už zažili všeličo a ja som si myslela, že už ma nemôže ničím zaskočiť. Ale viete čo? Nikdy nebuďte takí naivní, pokiaľ ide o vašich blízkych kamarátov. Lebo v momente keď si myslíte, že už ste s nimi zažili všetko, tak vám zavolá škótska polícia...

Veru tak. Vo štvrtok večer si tak sedím, zabalená v deke pozerám film, popíjam čajíček a ládujem sa ryžovými chlebíkmi, keď tu zrazu mi zazvoní telefón, resp. messenger a kde sa vzal, tu sa vzal na obrazovke sa zjavil nejaký chlap. A už to išlo. Nemusím vám pripomínať aký je môj vzťah k technike, a ako to asi vyzeralo, keďže nikdy predtým som cez fb nevolala. Štyri hodiny trvalo len kým sa mi podarilo hovor zdvihnúť, naraz som videla na obrazovke seba čo som vonkoncom nechcela, a už vôbec nie, aby ma videl niekto iný. Ale viete čo, videl. Predstavil sa ako policajt XY a než mi stihol vysvetliť o čo ide, bum, wifi vypadla. A to som asi nespomenula takú drobnosť, že v našom bytíku nemáme tento rok signál. Asi si viete predstaviť, čo so mnou týchto pár minút spravilo. Z jogurtu čo som jedla pár minút predtým sa mi v žalúdku spravila takmer žinčica, tlak dvesto a čaj vychladol. Takže poď ho von pred intrák, do tmy a zimy, kde konečne chytám signál a zase volať... Ale nebojte sa. Nakoniec vysvitlo, že išlo len o bežnú, náhodnú kontrolu cestujúcich a keďže Paťu cestovala sama a neskoro večer, inak to koniec koncov asi dopadnúť ani nemohlo. Inak musím povedať, že policajti boli veľmi milí, ihneď sa mi do telefónu snažili (čo najjednoduchšie, tak aby som to aj ja pochopila s mojou angličtinou)vysvetliť o čo ide. A takéto kontroly sú čas od času zrejme prospešné, ale poviem vám, že ak to nečakáte a nešťastnou náhodou ste práve večerali jogurt, môže to skončiť všelijako. Takže takto nejako sa začalo naše týždenné dobrodružstvo!

A zvyšok týždňa bol krásny, spravili sme si výlet do Glasgow, kde sme celé hodiny strávili labzovaním po obchodoch, hlavne po (už predtým ospevovanom) papiernictve, napapali sme sa ako inak v Mekáči, ale zase aby som ako turistický sprievodca nezlyhala úplne, boli sme aspoň na vyhliadkovej veži :D.

V utorok sme si spravili výlet do Edinburghu a bolo to skvelé! Bola som tam prvýkrát na ozajstnom výlete, lebo cestovanie a čas strávený na stanici sa neráta. A viete čo? Som rada! Edinburgh sa mi páči omnoho viac ako Glasgow (ak smiem byť až tak úprimná). Je to krásne mesto, kde každý dom vyzerá pomaly ako súkromný mini zámok.  Za deň sme si prešli takmer celé mesto, videli dôležité pamiatky, navštívili najbombastickejšie múzeum na svete – Camera Obscura. Pochutnali si na káve a wafliach, teda aspoň ja, Paťu mala pocit, že sa ku káve lepšie hodí hot-dog (:*) Na vláčik sme vyrazili okolo ôsmej a vrátili sme sa tiež niečo po ôsmej večer. Takže krásny a dlhý deň za nami!

Som si istá, že ak sa raz dostanem do neba, bude vyzerať nejako takto!

A okrem toho bol samozrejme celý týždeň výnimočný, pretože v čase keď vás takto príde navštíviť blízky človek robíte veci, ktoré by ste sami za normálnych okolností nerobili a už len to je výnimočné. Ako napríklad kúpiť a zjesť balík nachos aj keď viete, že vám z toho vždy býva zle. (No dobre, tak dva balíky). Zaplníte odpadkový kôš obalmi z čokolád a puding si začnete variť a pol jedenástej večer a potom ho strkáte do mrazáku aby trochu stuhol. (Podotýkam, že toto nebol môj nápad). Alebo len tak oddychujete, zaspíte uprostred dňa a filmy pozeráte do druhej ráno. Vyberiete sa na pláž aby ste si užili výhľad z móla, lenže vetrisko fúka tak, že sa na to v polke cesty vykašlete a radšej idete pozerať ďalší film. Nafotíte toľko selfíčok (neznášam ten výraz) ako nikdy v živote a dokonca aj s človekom, ktorého ste nikdy pretým nevideli a je dosť pravdepodobné, že ho ani nikdy v živote už neuvidíte.  No a samozrejme spolu navštívite obľúbenú kaviareň (áno, moja poľská) aby ste si spolu vychutnali wafle, pretože tie si normálne v bežný deň jednoducho nedáte. A tak ďalej a poznáte to všetci.

Takže asi toľko som vám chcela napísať. Ďakujem za návšetvu Paťu :*

Dúfam, že sa článok páčil a aj ďalšie fotky z výletu do Edinburghu si nezabudnite pozrieť TUTO. Ja sa zase čoskoro ozvem a dovtedy sa teším na vaše správy! Aký ste mali týždeň vy a čo počasie v Bratislave? Už tam máme jeseň? :)