Zvláštne, ako dobre sa píše všetko ostatné ak musíte písať
esej do školy. Mne sa totiž blíži termín na ďalšiu, mám presne týždeň a tak
si hovorím, napíšem článok. Navyše je teraz taký veľmi pokojný čas, vonku
poletujú malilinké chumáčiky snehu, ja popíjam teplý čajík a som nacapená
na radiátore. Dnes určite nikam nepôjdem, pretože vonku je riadna kosa. (Iste,
iste, nie je to taká kosa ako doma, ale
aj tu sú cez deň mínusové teploty.) Navyše fúka taký vetrisko, že to znie ako
keď pristáva lietadlo. Tak načo by sa jeden trepal von, keď môže byť doma a lepiť
sa na radiátor, však? Teda aby som to uviedla na pravú mieru a vy ste zas
len nekrútili hlavou, že áno Beki, ale ty mrzneš aj v dvadsiatich stupňoch...
Tak viete čo? Kúpila som si minulý týždeň nový budík. (Asi pomaly starnem, lebo
si hovorím, že je načase vstávať na ozajstný dospelácky budík a nie spať s mobilom tri centimetre od
hlavy.) Ale! Ten budík je taký inteligentný, že mi ukazuje aj teplotu v izbe.
A môžete si tipnúť. 18,2 stupňa (!!!) a to mi radiátor fičí od rána. Takže
hej, zabalená v svetri, s čajíkom (už tretím) na stole a radiátorom
pri nohách si spokojne ťukám do klávesnice.
Navyše mi dnes zrušili školu, zase, takže mám konečne čas. A práve
som si uvedomila, že mi tento týždeň zrušili školu trikrát, t.j. ani som v nej
nebola! Dobré nie? Najlepšie na tom je to, že všetky UWS campusy sú väčšinu
týždňa zatvorené kvôli snehu.... ktorý tu my nemáme. Tak ako minule, okolie je skutočne
riadne zasnežené, vlaky kolabujú a nikto nikam necestuje. Sranda ale je,
že môj milý Ayr sa tvári, akoby sa to týkalo aj jeho a tak sa obchody
zatvárajú o cca dve hodiny skôr. V preklade to znamená asi toľko, že
pokiaľ si nenakúpite doobeda, neskôr budete hladní. A pritom nemáme
momentálne žiadny sneh. Lebo aj ten poprašok čo padá sa roztopí skôr, ako
dopadne na zem. Ale na druhej strane máme celé polia snežienok, narcisov a krókusov.
Takže počasie má tak trochu schizofréniu, ale inak je to milé. A hlavne je
sranda pozorovať ako to počasie vnímame ako “jednotlivci“. Keďže počasie je
téma, ktorá nás asi nikdy neomrzí. Zatiaľ čo Riina chodí s rozopnutým kabátom
a nad kolabujúcou dopravou prevracia očami, lebo veď jej mama musela
chodiť do roboty na bežkách, Alba sa pri každej možnej príležitosti dotýka tej
trošky snehu čo napadne. Keďže má sneh asi raz do roka. To v stredu sme šli z kina, opäť
dávali priamy prenos z Royal Opera House v Londýne a moje srdiečko
plesalo. Boli sme na balete podľa Shakespearovej hry Winter´s Tale. (Budúci
týždeň ideme na operu Carmen.) Bolo to úžasné, krásne, dojemné, opäť som si zaslzila
a samozrejme som z toho bola taká nadšená, že polovicu cesty do kina
som preskákala. Doslovne. Veď ma poznáte. Lenže keď sme odchádzali z kina bolo
asi pol jedenástej a vonku zima ako na Sibíri. Celý čas sme sa ponáhľali,
aby sme došli na intrák čím skôr, až do momentu, kedy si Alba nevšimla zasnežený
trávnik. A tak sme zastali a počkali až sa dostatočne nateší a uháňali
sme ďalej.
Keď už som pri tom kine. Asi pred dvoma týždňami sme si boli
pozrieť The Shape of Water. Videli ste to? Ak nie, odporúčam. Je to krásny,
perfektne spravený film, ale poviem vám úprimne, mne prišiel divný. Páčil sa mi,
ale na druhej strane som z neho mala také neurčité pocity. Tak skúste vy a potom
mi poviete.
Okrem kina a (občasnej) školy klasika, pracujem. Je pravda,
že tento týždeň som pracovala len v pondelok – to som ešte nevedela, že mi
zrušia celý týždeň školu, takže už sa aj teším do práce. Len dúfam, že takýto postoj
mi vydrží až do dôchodku. Nech už budem robiť čokoľvek... super je ale aj to,
že keďže končíme o piatej, kým upraceme a zamkneme, väčšinou
odchádzam práve v čase, keď zachádza slnko a niekedy sa nestíham diviť,
čo to robí s oblohou. (Pravdepodobne ste si už všimli tých pár fotiek, čo občasne
hodím na fb. Pre prípad že nie, tak tu je taká mini ukážka.)
No a na záver snáď ešte spomeniem drahú kuchyňu a zopár
študentských zážitkov. V prvom rade, môj kuchynský objav mesiaca. Celý čas
ma štvalo, že sa mi nikdy nedarila dobrá ryža. Nie že by som ju nevedela
uvariť, nikdy nebola moc tvrdá alebo rozvarená, ale skrátka som ju nevedela nijako dochutiť. Skúšala som soľ, vegetu, také
tie zeleninové kocky a nič. Nechutila mi. Už som začínala byť zúfalá, že
po roku a pol samostatného varenia som nedospela ani len k úspešnej ryži
a viete čo som nakoniec zistila? To nie že by som bola blbá na ryžu, ale mne
skrátka nechutí basmati ryža!!! A tak som kúpila miesto nej arborio, šľahla
to do vriacej vody s trochou soli a aha aký som kuchár! Hneď mi to
chutilo. Takže povzbudenie pre začínajúcich kuchárov. Ak sa vám niečo nedarí,
to nie je vaša vina. Proste vymeňte surovinu! :D
Ďalšia vec je, že sa zo mňa, na moje vlastné prekvapenie, pomaly stáva vegetarián (hoci podľa môjho
súkromného mini prieskumu tak väčšinou dopadnú všetci intrákoví študenti.) Nie,
že by som vynechávala mäso, alebo by mi nedajbože nechutilo!!! Počkajte až prídem
domov a babina spraví rezne. Ale začala mi dosť chutiť zelenina na všetky
možné spôsoby. Navyše teraz varím asi tak raz do týždňa, keďže obedy mám v práci
(áno, milujem svoju prácu) tak si mäso ani tak často nerobím.
No a posledná smutná správa, minulý týždeň som si
spravila (a následne samozrejme spapkala) posledný puding, čo som si doniesla z domu.
Takže už je asi pomaly čas zájsť si domov po ďalší. :) Navyše moje čajíky tiež
už pomaly dochádzajú a na tento ich úžasný breakfast tea som si ešte tak celkom nezvykla. Ale musím si počkať
ešte také dva mesiace, hoci mám dojem, že aj tie ubehnú ako voda. A dovtedy
sa mi snáď podarí napísať ešte zopár článočkov, tak ak by ste ich niekedy
hľadali, nájdete ich tu. :)
Zatiaľ sa majte pekne a nezmrznite! :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára