A opäť som raz tu. Po dlhej dobe zas ťukám článok
o mojej ceste do Škótska. Zdá sa mi, akoby som ten posledný písala len
včera... Aj na tento sa chystám už odkedy som prišla, ale poviem vám, že
doteraz bolo všetko také nové a hektické, že som si na to poriadne ani nenašla
čas. Ale teraz, sediac v kaviarni pri teplom čajíku, mám konečne čas
a trochu kľudu a môžem vám napísať ako sa začal (alebo ešte stále začína)
môj tretí rok v Škótsku...
Ako mnohí viete, pricestovala som vo štvrtok. Ako inak, zobudila som sa už o štvrtej ráno, hej hej cestovná horúčka bola v plnom
prúde, ale aspoň som mala dosť času na prípravu a trochu paniky
navyše. Na letisko sme vyrazili okolo
pol desiatej, vyprevádzala ma celá rodinka. :) Už tam sa začala sranda,
lebo Beki prvýkrát kupovala cigarety. Kamarát ma poprosil, či by som mu
nedoniesla za kartónik a ja že jasné, nie je problém. No, lenže poznáte
ma. V živote som cigarety ani len v ruke nedržala, takže samozrejme,
že deň predtým som nemyslela na nič iné, pri nákupe som sa cítila ako
najväčší kriminálnik a už som videla ako ma na letisku naháňajú vlčiaky.
S malou dušičkou som prišla k okienku a spýtala sa tety či
predáva cigarety aj po kartónoch. Pohľad čo na mňa hodila asi ani netreba
popisovať a tak som jej presne popísala značku a tip cigariet čo mi
napísal kamarát a spokojná sama so sebou som schňapla balíček. Lenže
jasné, to by som to nebola ja, keby sa niečo nepokazilo, takže v tu ranu sa
tete zasekla čítačka na kartu. Poznáte ma... v tom momente mi nabehol pot
po celom tele, lebo veď o chvíľu mi otvoria bránu, ešte som chcela nejakým
zázrakom narvať cigarety do kufra (aby ich vlčiaky tak ľahko nevyňuchali), do
toho na mňa teta škaredo pozerala a tak si viete predstaviť ten infarkt
rútiaci sa priamo na mňa.
Ale samozrejme, nakoniec to dopadlo dobre, žiadny infarkt
ani vlčiaky a tak som spokojne nastúpila do lietadla. Let aj následná
cesta vlakom prebehli dobre a tak som niečo po piatej dorazila na známu
stanicu v Ayri. Predtým som však ale zažila teplotný šok, lebo jasné že do
lietadla som si napochodovala v kraťasoch (keďže ako je známe, doma bolo
v tom čase také teplo, že rifle by som na seba ani nenatiahla) a hneď
na letisku som sa zašila na záchody a kraťase vymenila za dlhé gate
a hrubý sveter. Lebo prečo nie, v Edinburghu 12 stupňov, dážď
a vetrisko... Všeobecne je tu počasie dosť šialené, v jednom kuse
prší, fúka a hneď na to na chvíľu vykukne slniečko. Úprimne, čo ma ale
deptá najviac je fakt, že som tričká s krátkym rukávom vymenila za bundu.
Akože normálnu bundu! V auguste! (???)
Na stanici ma už čakala Riina a tak nasledovala cesta
do nového bytíku. Poviem vám, taká som rada že sa nám podarilo ukoristiť ho. Je
síce maličký, ale aspoň sa jednoduchšie zútulní. :) Moja izba je už hotová,
veci vybalené, fotky polepené a svetielka rozvešané, takže si pomaličky
zvykám. Včera sme sa stretli s tetou ktorá nám byt prenajíma a je to
veľmi milá pani, takže aj z toho mám veľkú radosť! Postupne sa
udomácňujeme, zvykáme si, kupujeme sviečky (lebo áno, sviečky boli jeden
z podstatných dôvodov, prečo sme chceli byt) a učíme sa používať
karty na elektrinu a plyn. Riina, keďže je Fínka, začala rovno vymýšľať
z čoho by tak mohla vyrobiť prvoplánové štamprdlíky, keďže sme ich ešte
nestihli kúpiť. Tak svietnik po
vyhorenej sviečke bol tiež jedna z možností, to len aby ste mali predstavu
:)
Je ešte veľa vecí, ktoré potrebujeme ohľadom bytu vybaviť
a zariadiť, ako napríklad internet. Ten tu ešte nie je zavedený a tak
potrvá nejaký čas kým ho budeme mať. Poviem vám úprimne, že to nie je zrovna
najľahšie byť takto čerstvo po príchode bez internetu, ale chvalabohu za
modernú dobu a wifi zdarma v každej kaviarni. A tak chodíme
s Riinou na pár hodín denne usrkávať kávičku a kradnúť wifi. Ale
„čarovné“ je to aj v tom, že keďže sme bez internetu, večery trávime tak
trochu v retro štýle, napríklad hraním kariet, alebo počúvaním rádia.
Naposledy sme našli stanicu, na ktorej rozprávajú škótštinou, ale že škótštinou
škótštinou. Poviem vám, ani slovíčko sme nerozumeli...
Niektorí ste sa ma pýtali, ako to vyzerá s mojou prácou
v poľskej kaviarni. Nuž, ako som zistila včera, tak zatiaľ nijako, takže
budem skúšať inde. Ale nevadí, aspoň si môžem povedať, že začínam „nanovo“
v novom bytíku a snáď teda aj s novou prácou. (Neviem síce, ako
veľmi mi táto myšlienka pomôže, ale veď buďme optimisti však... :)) Na druhej
strane mám teraz aspoň čas trošku sa porozhliadnuť po okolí kým mi začne škola,
takže nakoniec je to asi predsa len na niečo dobré. :)
A to je asi tak všetko (ako by povedal Forrest Gump). Článok
teda odosielam z útulnej kaviarne, keďže
to je momentálne spôsob ako tu trávim upršané poobedia. Predvčerom bol zatiaľ
jediný slnečný deň (hej hej, srdiečko mi plesalo) a tak sme sa boli prejsť
na pláži. A predstavte si, len tak z piesku „vyrástli“ ruže. Bol to
krásny pohľad, slnečný deň a ružičky na pláži. Tak vám pridám jednu-dve
fotky, aby ste to videli aj vy :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára