Bytík
Začnem asi tak všeobecne, aby ste si mohli spraviť aspoň
akú-takú predstavu. Bývame na druhom poschodí trojposchodovej bytovky. Lokácia
je naozaj super, lebo to mám päť minút do mesta, desať do školy a pätnásť
na pláž. Navyše sme schované v menšej uličke, takže k nám nedolieha
ani hluk od cesty a rovno pod bytovkou je malý obchodík so všetkým, čo vám
len napadne. Je to taká prvá pomoc v prípade, že vám chýba niečo do
kuchyne, alebo ako sa stalo pred pár dňami nám, elektrina. To vám je totiž taká
sranda, my nemáme plyn a elektrinu na faktúru, ale musíme si nabíjať také
malé čipové karty určitou sumou a pokým sa to neminie, tak môžeme elektrinu
používať. V opačnom prípade proste svetlo a teplo nebude, pokým to
zas nenabijeme. No a tak sa stalo, že jedno ráno, ako som si tak sedela na
gauči a chlipkala čaj, začalo niečo hrozne hlasno pípať. Chvíľu som to
ignorovala, lenže pípanie sa po určitom čase vždy opakovalo. Už som začala
pomaly nadávať na susedov alebo smetiarov, ale potom som s hrôzou zistila,
že nám vlastne “pípa karta“ od elektriny, lebo na nej ostalo 20 centov. Tým
pádom aj zuby by sme si umývali v studenej vode. A tak poď
ho pomaly v pyžame do obchodu a len som ďakovala bohu, že ho
máme päť krokov od brány.
Osadenstvo bytovky je tiež vcelku zaujímavé. Máme susedov
ktorých počujeme, ale nevidíme. Napríklad jeden pán bývajúci nad nami má vo
zvyku robiť každý večer o siedmej diskotéku pre celý barák. Hudba je dosť
zvláštna, ale keďže to nikdy netrvá dlhšie ako hodinu, nikto si z toho nič
nerobí. Ďalší susedia čo bývajú oproti sa poväčšine vždy za niečo doťahujú
s poštárom ale nikdy sme ich nevideli, opäť len počuli. No a napokon
je tu sused “cyklista“. Síce nevieme v ktorom byte býva, ale či je alebo
nie je doma sa dá určiť podľa toho, či mu pod schodmi „parkuje“ bicykel. Veru, vcelku sa teším na
moment, kedy konečne nejakého suseda uvidíme. Ale ako človek, ktorý vyrastal v rodinnom
dome konečne viem, čo to naozaj znamená mať susedov. Keď v jednu a tú
istú chvíľu jeden sused vysáva, ďalší (najlepšie nad vami) počúva hudbu a do
toho poskakuje, vo vedľajšom byte kričia deti a do toho sa snažíte v kľude
čítať o práve.
Celý byt je ale veľmi útulný, konečne môžeme páliť sviečky,
takže v zásobe máme vždy aspoň jeden balík s 50timi sviečkami. Obývačka
je vcelku veľká, gauč, spolu s konferenčným stolíkom tu už bol. Jediné, čo
nám tam chýba je nejaký jedálenský stôl, keďže kuchyňa je malinká a v izbách
nemáme ani písacie stoly. A tak už nejaký ten týždeň podnikáme výpravy na
získanie jedálenského stola so stoličkami a poviem vám, nemyslela som si,
že by to mohla byť taká sranda. Chápete, dve študentky v novom byte potrebujú
stôl. Ale bolo by fajn vedieť aké rozmery by mal mať, aby sa zmestil do rohu
obývačky. No a ako sa meria veľkosť stola do izby, keď študentky nemajú
meter? Lakťami! V každom obchode čo sme boli si Riina pekne vyhrnula rukáv
a “odlakťovala“ si dĺžku a šírku stola a doma to isté. Pekne šírku
deky položenej na zemi aby sme aspoň približne vedeli či sa nám stôl zmestí. (Lebo
merať stôl takto klasicky lakťami je očividne jednoduchšie ako zbehnúť do
obchodu a kúpiť meter, však? Zvlášť, keď jeden je priamo pod domom).
Ďalšia úžasná miestnosť v našom byte je kuchyňa. Maličká,
ale pre nás tak akurát. A čo je skvelé, je len naša! Žiadni spolubývajúci
rozlievajúci smoothies a vodu po dlážke a špinavé hrnce v umývadle
štyri dni. Ani si neviete predstaviť ako ma to teší. Ale čo mi spôsobuje najväčšiu
radosť? PRÁČKA! Máme vlastnú práčku. Práčku, ktorá veci naozaj čistí miesto
toho že ich celé zašpiní ako som mala to šťastie na intráku. Chvíľu (rozumej
prvé pranie) nám trvalo, kým sme prišli na to ako sa práčka používa. Lebo viete,
návod k tomu nedali, Beki a technika a práčka má na sebe kopec
programov a koliesok. Ale nakoniec sme si našli ten správny program a používame
ho univerzálne na všetko prádlo. Prvé pranie bola sranda, lebo zrejme sme
nevybrali ten najlepší program, nakoľko to trvalo až podozrivo dlho a hádzalo
to celou práčkou, takže sme to furt chodili kontrolovať, ako dvaja blázni sme
čumeli do bubna práčky (akoby nám to k niečomu bolo, však) a len sa modlili,
aby sa nám práčka nerozbehla po byte. Ale našťastie pranie dopadlo dobre a odvtedy
si spokojne perieme kedy sa nám zachce :).
Takže keď to zhrniem, mám veľmi rada náš byt. Moju izbietku
som nadškrtla už predtým, je útulná, plná fotiek a nábytok je veľmi
podobný ako ten čo mám doma, takže sa mi zvykalo o niečo ľahšie. Ešte je tu
mini kúpeľňa s modrými kachličkami a Riinina izba. Obe sme veľmi rady,
že sa nám ho podarilo ukoristiť. Je to totiž niečo celkom iné, než bývať na
internáte. :) Nehovoriac o tom, že obývačku a kuchyňu máme na “slnečnej“
strane, z čoho sa veľmi teším, lebo keď svieti slnko je tam teplučko a navyše
každé ráno mám z okna nádherný výhľad! :)
Školička
Keďže mi škola funguje už dva týždne, bolo by fajn povedať
niečo aj o nej. Tento rok mám školu len dva dni v týždni, utorky a štvrtky.
V utorok mám dlhý deň, dva predmety po sebe a nemám tam ani veľmi priestor
na prestávku. Jeden predmet je Screen Adaptation čo je hodina, ktorú mám rada,
pretože je o písaní. V podstate
pracujeme na prerobení krátkych poviedok do scenárov čo je super a navyše nás
učí veľmi milý profesor z prvého ročníka. Hneď po tom mám Digital Filmmaking,
čo je predmet ktorý mám každý rok a tvoríme na ňom krátke filmy. Tento semester
začíname dokumentom, takže momentálne pracujem na námete na krátky dokument o Charity
Shops, ktoré sú v Ayri. Uvidím, čo z toho bude. No a vo štvrtky
mám veľmi zaujímavý predmet Media Law. Je to čisto teoretický predmet s kopou
čítania a poviem vám úprimne, že štvrtine textov bez slovníka jednoducho
nerozumiem, ale aj tak ma ten predmet baví. Profesor je úplné zlatíčko, snaží
sa hodinu spraviť zaujímavejšou ako sa len dá a navyše je ten predmet
veľmi praktický. Inak sa v škole nič nezmenilo, občas sa trochu stratím na
chodbách, lebo stále je to rovnaké bludisko ako vždy, ale aspoň sa tam nenudím
:).
Takže asi toľko k bytíku a mojej škole :). Inak je
všetko oki- doki, (alebo aj lepšie, ako mnohí viete) :). Žiaľ, robotu stále
nemám a hoci usilovne hľadám, zatiaľ sa nikto neozýva. Keď som to včera
počítala, celkovo som bola asi v štrnástich kaviarňach v meste (takže
asi tak v každej, čo tu je), ale zatiaľ bez odozvy. Chystám sa prerobiť si
životopis a skúsim aj iné miesta ako kaviarne, tak uvidím, držte palčáky. Pomedzi
to sa snažím nájsť aj niečo príbuzné odboru čo študujem, ale je veľmi náročné
nájsť niečo platené, tak skúšam dobrovoľníctvo. Prihlásila som sa na Festival
Krátkych Filmov v Edinburghu a včera mi došiel mail, že ma prijali,
tak sa veľmi teším. Je to na prelome októbra a novembra a tento utorok
je prípravné stretnutie, tak bude zas ďalší výlet. A ešte sa mi podarilo
prihlásiť sa ako komparzista do filmu, ktorý točí jedna škótska hudobná skupina,
tak obzvlášť na to som veľmi zvedavá. Dúfam, že v zábere nebudem veľmi
často, ale aspoň konečne uvidím, ako to vyzerá na nejakom reálnom placi :) a aspoň
budem mať zas o čom písať... snáď.
A to je už naozaj všetko, čo by som vám nateraz
povedala, takže ak ste to dočítali až sem vám ďakujem :) Tento mesiac ubehol
extrémne rýchlo, stihla som tu mať dokonca tri návštevy zo Slovenska, z čoho
sa veľmi teším, mali sme tu Medzinárodnú Leteckú Show a podarilo sa mi
(nám) trošku pocestovať po okolí, takže písanie som trošku zanedbala. Ale pokúsim
sa polepšiť a písať pravidelnejšie, takže pokiaľ si budete chcieť niečo prečítať,
nájdete to tu :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára