Áno, áno, už je to raz tak. Včera ráno (napriek tomu, že
bola sobota) u nás zazvonil poštár a priniesol mi moju novú kartičku
s názvom "provisional licence" vďaka ktorej už môžem konečne zavolať do autoškoly
a vyštartovať. Úprimne sa na to veľmi teším, ale keďže som to ja, tak som
veľmi zvedavá, aké zaujímavosti sa mi pri tom udejú. Predbežne by to malo
vyzerať tak, že všetku teóriu sa budem učiť na vlastnú päsť doma, a zároveň
sa začnem pomaly oboznamovať s autom, za pomoci inštruktora a neskôr aj
Matthewa. Keďže v Škótsku vám stačí len niekoľko prvých jázd s inštruktorom
a potom už môžete jazdiť s niekým ďalším, kto má vodičák aspoň šesť
rokov a vek nad 24 rokov. Matthew dokonca prehlásil, že ma potom nechá
šoférovať SMARTinu, tak som velice zvedavá a nenápadne si to musím
skontrolovať, či si to ešte nerozmyslel...
Celkovo sa ale veľmi teším a som zvedavá, čo ma čaká. Lebo poviem
vám, už len to vybavovanie je niekedy riadna sranda. Tak napríklad teraz, aby
som vôbec dostala svoju vytúženú kartičku, som musela poslať originál svojho
pasu niekam...ani neviem kam, aby si overili že nie som terorista alebo tu
nežijem nejako na čierno. A jasné, viac mi nebolo treba a môj mozoček
už videl všetky možné katastrofické scenáre o krádeži identity, lebo veď
od malička človek počúva „nikdy nedávaj svoj pas z ruky!“ atď. Chvíľu som
aj váhala či to vôbec poslať, ale Matthew ma potom ukľudnil, že u nich je
to bežné a keď si priplatím poistenie, tak bude všetko v poriadku. Takže
poď ho na poštu a rovno vybaviť všetky možné poistenia aké sa len dali. Chvíľu
som bola pokojná, ale o chvíľu na to objavila drahá Alba a keď som
jej povedala o tom, ako som poslala svoj pas, jej okamžitá (a dosť
španielska) reakcia bola: „A ty si normálna?! Už si počula o krádeži indentity?“ Takže si viete predstaviť ako mi bolo, ale našťastie
je všetko v poriadku, ja som stále ja, a môj pas, spolu s kartičkou
(z ktorej na mňa zíza moja ohyzdná fotka) teraz pekne ležia na stole. Takže asi
toľko na úvod k môjmu začiatku vodičského dobrodružstva. Určite vás budem
informovať ako sa mi darí, prípadne koľko ľudí sa mi podarilo nezraziť.
Nie je to šialené, že už je október? Respektíve polovica
októbra je už fuč. Neviem ako doma, ale tu už sú všetci šialení za Halloween,
čo je samozrejme úplne v poriadku. Ale čo je horšie, už tu každému
zašibáva aj za Vianoce. Všade sú čokolády, adventné kalendáre, dekorácie, o pohľadniciach
ani nehovorím a už rozvešali aj vianočné svetlá v meste. Už len čakám kedy
sa mi škriatok na ulici bude snažiť predať vianočný stromček. Ja sa snažím
orientovať na ten Halloween, aby mi z Vianoc nepreplo a posledné dni
som strávila zháňaním si vecí na môj tohtoročný kostým. Nič veľké, len vlastná
výroba, ktorej výsledok vám potom (snáď) ukážem. Dnes som konečne zohnala
posledný kúsok čo mi chýbal, tak už len počkať na koniec mesiaca. Ten bude
všeobecne veľmi pestrý, pretože posledný októbrový deň máme v škole maškarný
ples. Takže si viete predstaviť, Beki nemôže byť šťastnejšia, a keďže ja
takéto udalosti véééľmi ľúbim, pozbierala som svoje zázračné baliace schopnosti
a narvala si do svojho ruksačiku šaty zo stužkovej a pekne to
prepašovala sem. (Pre tých ktorí nevedia, moje šaty majú naozaj veľkú puf sukňu,
takže som na svoje baliace schopnosti veľmi hrdá). A už som si stihla
kúpiť aj škrabošku, takže wueeeej už aby to bolo!
Na druhej strane by som sa
zas tak neponáhľala, nakoľko tento rok je škola úplné šialenstvo a keď si
predstavím, že s maškarným plesom príde aj posledný mesiac, ktorý mi bude
ostávať na dokončenie všetkých prác z dvoch predmetov (plus bakalárka) je
mi tak trošku mdlo. Ale bude to v poriadku, vždy bolo, takže optimisticky
verím (aj keď kútiky úst si pri tom držím ako Joker keď sa snaží usmiať), že to
zvládnem ľavou zadnou. Celkovo sa z tohto mesiaca veľmi teším a to najmä
kvôli farbám a počasiu. To sa tu síce neustále mení a každý deň vyzerá ako
počasie na Slovensku v apríli, ale sú aj svetlé chvíľky. Napríklad včerajšia
sobota, kedy sme mali nádherný deň plný slniečka. Celý deň som teda strávila
vonku, bola som na veľmi milom obede so slovenským kamarátom, nakúpila som si
na Halloween a nakoniec som si kúpila teplý čajík, (lebo predsa len, október
je október a po piatich hodinách vonku je človeku zima. Hlavne keď som to
ja však... ), navštívila som Matthewa v práci a pekne šla domov.
Od posledného článku uplynul už viac ako mesiac, čo sa mi
ani nechce veriť a bol to teda veľmi zvláštny čas. Po jednej stránke bol
september naozaj krásny mesiac, rozbehla sa mi škola, s Matthewom sme po
lete zase spolu, mali sme tu letecké dni, stihli sme osláviť Riinine narodeniny,
videla som sa s kamošom, ktorý v Glasgowe započal štúdium, takže sa
teším, dokonca ma tu navštívila na otočku aj sestra a počas toho sme spolu
stihli malé foteníčko na Dunure castle alebo výlet do Edinburghu.
Na druhej strane
som zase ja podnikla týždennú cestu domov, keďže nás pred pár týždňami opustila
naša babička. Ak mám byť úprimná, ani neviem, čo k tomu napísať, ale
zároveň mám dojem, že to “chcem“ spomenúť, pretože je to súčasť toho, čo sa
deje a teda aj toho, o čom píšem. Posledné mesiace boli veľmi intenzívne,
a v mnohom bolestné a človek si zas raz uvedomí, ako čas šialene
letí a všetko sa mení. Toto bol druhý pohreb na ktorom som tento rok bola
a oba vo mne zanechali množstvo myšlienok, ktoré je dobré si čas od času
pripomenúť. Ja som mala šťastie, že som v živote dostala dve najskvelejšie
babičky aké som mohla (spolu so zvyškom rodinky) a viem, že jednej z nich
je už teraz dobre tam kde je a ja som vďačná za všetky spoločné chvíle...A
za recept na medvedie labky, ktoré mi ju budú navždy pripomínať (to len na
záver, aby som článok zakončila vo veselšom duchu). :)
Takže vám prajem krásnu nedeľu a dajte svojej babine (alebo
komukoľvek koho máte na blízku) pusu. A predtým si pretrite ústa ružovým
rúžom, nech je sranda. Tak to robila naša babinka. :)
Papiky :**
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára