Lebo káčer je kačko a na pláži rastú vianočné stromčeky

A opäť raz. Kedy je najlepší čas na napísanie článku? Presne. Keď už od deviatej sedíte v knižnici (článok som začala písať po dvanástej, aby bolo jasné) a snažíte sa skonštruovať esej o filme Nespútaný Django, pričom sa musíte zamerať na postmodernizmus a feminizmus v tomto filme. To je témička, čo? A keďže už mám pár dní v počítači zhrnuté poznámky o februári, rozhodla som sa dať to dokopy teraz. Tak nech sa páči, článoček miesto eseje. (Tá by vás aj tak nezaujímala)

Najkratší mesiac v roku bol naozaj plný rôznych vecí, ale priznám sa, že napriek tomu mi ubiehal akosi pomaly. Začiatkom februára sme si s Matthewom spravili výlet do mestečka Largs. Je to veľmi milé, malebné miesto hneď pri mori, s farebnými žiarovkami rozvešanými pozdĺž lámp po celej promenáde, kamennou vežičkou v tvare ceruzky a vianočným stromčekom “rašiacim“ na pláži. Bol to zároveň jeden z tých prvých slnečných (a teplých!) dní, kedy slniečko naozaj hrialo, takže prechádzku sme si užili vo svetroch (áno, aj ja!) Deň sme zakončili návštevou kina, pozreli sme si Green Book. Naozaj skvelý film, ak ste ešte nevideli, tak odporúčam :)

Začiatkom februára sme taktiež rozbehli natáčanie v plnom prúde a s radosťou oznamujem, že ešte dve scény, a dotočili sme. Blbá správa je to, že na tie scény potrebujeme jasné a slnečné počasie a keďže predpoveď na najbližšie dva týždne hlása dážď a oblaky, neviem, neviem. Ale väčšinu už máme a to je podstatné. Toto natáčanie bolo trošku iné ako tie predchádzajúce, pretože okrem toho, že sme točili s naozaj dobrými hercami (rozumej, ako producent som zháňala ľudí mimo našej triedy, čiže takých, ktorým konečne slovo “hrať“ niečo reálne hovorí), sme natáčali v našom byte. A poviem vám, toto rozhodnutie nepatrí zrovna k tým najlepším aké som v živote urobila. Pretože akonáhle pristanete na to, že natáčanie bude prebiehať vo vašom byte, automaticky sa zaväzujete k tomu že:

• Sa vaša izba premení na obrovské skladisko všetkého, čoho sa potrebujete zbaviť, lebo to nesmie byť v zábere. Takže okrem bežných vecí ako tašky, kabáty, vankúše, plyšový slon, stoličky, kusy nábytku, nájdete zrazu na svojej posteli aj hrnce či rýchlovarnú kanvicu.
• Sa nebudete vedieť kvôli “vybaveniu“ (rozumej, kufre s mikrofónmi, monitormi, kamery, statívy, filtre, reflektory) ani len do skrine dostať. Nehovoriac o tom, že všetko toto vybavenie najprv musíte dotrepať k vám domov na tretie poschodie. Bez výťahu!
• Nanosíte si cudzí nábytok k sebe do bytu len preto, lebo profka má pocit, že biele poličky vyznejú s atmosférou filmu lepšie ako vaše hnedé a tak tie pre zmenu zas uložíte k sebe do izby.
• No a že nakoniec nájdete vo vašom byte pár rukavíc a ani po rozposielaní letákov neprídete na to, komu patria, lebo každý z vašej skupiny a hercov, ktorý boli v ten deň v byte sa dušujú, že im nepatria.
• A samozrejme, pokiaľ ste šikovní ako ja, tak sa to nezaobíde bez popálených prstov, keď sa snažíte zabezpečiť prvotriedny catering (rozumej, mrazenú pizzu strčím do trúby), ale hlavne že herci sú spokojní, lebo sa napapkali
• A keď už konečne skončíte celodenné natáčanie a ste unavení tak, že by ste zaspali aj na zemi, ani len to nemôžete, lebo zem vo vašej izbe je totálne zahádzaná vecami, ktoré ste tam predtým navláčili. Takže amen.

Ale sú zas aj iné prípady, ako napríklad náš druhý natáčací deň, keď si tieto starosti môžete ušetriť, ale miesto toho už pekne pred siedmou stepujete v lese, v tme, uprostred ničoho, lebo treba chytiť správny moment východu slnka... Joj ako som rada, že už len dve scény nám ostávajú! :)

Okrem toho je školička fajn, posťažovala by som sa ako ma rozčuľuje že mám vyučko ledva šesť hodín v týždni, ale to by ste ma zas znenávideli tam doma, takže o tom radšej pomlčím. Ale televízny seriál je už hotový a o tri týždne nás čaká prezentácia pre BBC. No a esej... to vidíte ako usilovne na nej teraz pracujem.

Ďalšia februárová novinka je, že teraz už začínam tretí týždeň v mojej poľskej kaviarni, kde som pracovala aj predtým (áno, to je tá “fajná“ kaviareň a nie tá, v ktorej som otročila naposledy). Pracujem v nej tri dni do týždňa, pokecám si s milou kolegynkou, dám  pamlsky hafanom, kedže mi sme dog-friendly, no a hej občas aj obslúžim zákazníkov a dobre mi je :)

V polovici mesiaca  som mala aj veľmi spontánnu, ale o tom milšiu návštevu, keď v podstate zo dňa na deň priletela moja sestra :) Bolo to len na pár dní, ale snáď bola spokojná. Ja som ju (ako správna “tyranizujúca“ sestra) dotiahla na ranné lesné natáčanie, tak snáď bude na čo spomínať.

Aj keď je február najkratší mesiac, mám dojem, že sa toho stihlo udiať hrozne veľa. Pretože okrem vyššie uvedených vecí sa ešte stalo toto všetko:

• Začala som s Riinou (a po včerajšku aj s ďalšou fínskou kamarátkou) chodiť na zumbu a chodím odtiaľ riadne dolámaná (a z hudby napoly hluchá) ale vysmiata ako nikdy. Joj! Takú náladičku vždy mám. :)
• Obľúbila som si piť breakfast tea (čiže ich velebený čaj s mliekom), ktorý mi nikdy nechutil, ale zistila som, že po pridaní trošky medu je to viac než piteľné.
• Začala som pozerať Netflix, lebo no nekukaj, keď ti priateľ spraví účet zadarmo!
• Zjedla som asi 600g zmrzliny a o čokoláde ani nehovorím... áno, preto sa teraz dobrovoľne ničím na zumbe
• Poslala som dva listy a štyri pohľadnice (z toho dve ešte stále neprišli :( takže týmto apelujem na našu poštu)
• Podarila sa mi životná kúpa, pretože som konečne zohnala dlhé nohavice na traky po akých som vždy tužila a ešte k tomu sú v staroružovej!... no plačem normálne.
• Stihla som si spraviť menšie fotenie kvetiniek (link je TUTO), lebo hoci teraz je počasie otrasné, minulý týždeň sa už hlásila jar.

Som sa zladila s kvetinkami :) 

• A taktiež som sa opäť raz nadchýnala nad výhľadom z nášho bytíku.

• Bola som prvýkrát dobrovoľničiť na Filmovom Festivale v Glasgow. Zaujímavá príležitosť, ale klasika. Jeden dúfa, že tam nazbiera nejakú “filmársku“ skúsenosť, možno trošku techniky bude používať ale .......... zlatá rybka, šup šup a pekne s deťmi vyrábať sliz. Lebo veď je tam premietanie Ghost Busters, tak sliz musí byť!
• No a ešte okrem toho sme si s Matthewom stihli pozrieť obľúbený Notting Hill v kine. Na Valentína to premietali v Glasgow, tak sme si spravili výlet.

A asi vás zaujíma, ako milý Matthew pokračuje so slovenčinou. Poviem vám, víborňe. Február bol dosť natrieskaný, takže veľmi nemal čas na čítanie obrázkového slovníka, ktorý dostal na Vianoce od mojich rodičov, ale za to ma niekedy prekvapí slovíčkami, o ktorých som ani nevedela, že existujú. Ako napríklad keď sme sa prechádzali v Largs a on ukázal na kačice a hrdo povedal „kačka“. Tak som ho pochválila a on na to s ešte väčšou hrdosťou ukázal na káčera a prehlásil „kačko“. Áno, je nám dobre :)

Dvaja Kačkovci

A to by bolo asi všetko nateraz, idem sa pokúsiť aj niečo reálne napísať, nech furt len neprokrastinujem, lebo ako sa poznám, o chvíľu budem zas hladná a budem cítiť neprekonateľné volanie odísť z knižnice a ísť si uvariť obed. Takže radšej papiky zatiaľ!