Milí moji, tak už sa vám konečne hlásim z Bratislavy. Momentálne
si vysedávam na terase našej chatičky, kde popíjam čajík a každú chvíľu
kontrolujem telefón, či mi náhodou neprišli výsledky Covid testu, ktorý som včera
absolvovala. Priletela som takmer pred
týždňom a dnes som si povedala, že bude dobrý deň na napísanie článku, nakoľko,
ak moje testy budú negatívne, tak večer ukončím svoju preventívnu izoláciu a pôjdem
pekne domov, domov.
Posledné dva týždne v Škótsku boli skutočne
dobrodružné. V pondelok, 15teho júna sme oficiálne začali baliť a vo veľkom
upratovať celý byt. Poviem vám, narvať si štyri roky života do čo najmenšieho
počtu tašiek bola teda výzva. Snažila som sa minimalizovať všetko o čom som
vedela, že som to už dĺĺĺho nenosila, alebo nepoužívala, najmä preto, že domov
som letela s jednou 20kg taškou a potom klasicky s mojim mini
kufríkom a batohom. Všetko ostatné ostalo v krabiciach a ďalších
taškách u Matthewa doma a tak som mu tam prirodzene nechcela zabrať
polku domu. Celé balenie a upratovanie nám trvalo bez mála takmer päť dní.
Ja som popritom stihla ešte dva pohovory cez Skype, ale žiaľ nejako to nevyšlo.
Ale nevadí, hľadám ďalej :) Popritom všetkom chaose som sa ešte stihla vidieť s poslednými
kamarátmi ktorí v Ayri ostali no a v sobotu sme sa s Matthewom
rozhodli predčasne osláviť jeho narodeniny. Takže som pekne napiekla tortu,
poleva mi tentokrát dala trochu zabrať, lebo na Škótsko bolo nezvyčajne teplo a tak
sa fajnovo topila, ale nakoniec som to zvládla a tortička chutila. No a aby
toho nebolo málo, tak samozrejme, Ryanair mi pár dní pred odletom zrušil let. A teraz
čo? Úprimne poviem, že na moje vlastné prekvapenie ma to nijako nerozhodilo. Ja
som typ človeka ktorý väčšinou v takej situácií začne dosť panikáriť, ale teraz
som sa dívala na email, na pobalený byt, ktorého nájomná zmluva mala vypršať o tri
dni a ako som si tak sedkala hovorím si: bezdomovec zo mňa nebude, našťastie
mať škótskeho priateľa má svoje výhody a tak som sa pomaličky začala pohrávať
s myšlienkou, že možno to na chvíľu nechám tak, počkám až sa celá situácia
s lietaním ukľudní a pôjdem neskôr. No ale ako sme tak s Matthewom
brázdili internetové vody, narazili sme na možnosť letieť z Edinburghu do
Budapešti. A tak sme si povedali, že to skúsime. A to sa vám začal
proces! Kúpa leteniek, Matthew obvolával snáď všetky maďarské úrady čo v UK
boli (omylom sa dovolal rovno do Maďarska) len aby sme zistili aké sú momentálne
podmienky, lebo letieť v tomto covid čase z UK nie je veľmi sranda.
Nakoniec nám bolo doporučené vyplniť 4-stranový dokument ktorý som mala mať pre
každý prípad so sebou. Detailmi vás nudiť nebudem, pointa je, že dokument bol
celý v maďarčine a vyplniť sa mohol iba po maďarsky. Takže som to za
pomoci kamarátov (ešte raz vďaka :)) vypĺňala vyše hodiny, len aby som nakoniec
zistila, že to po mne nikto nepýtal. Ale čo už, stáva sa. No a potom už len ostávalo naložiť všetky
veci do SMARTiny, pred tým som mala dosť rešpekt (a srandu, viď fotka nižšie),
ale predstavte si, zmestilo sa všetko!
Štyri dni sme teda strávili spolu s Matthewom, boli sme
na niekoľkých mini výletoch po okolí a .... hlavne boli veľa spolu, k tomu
asi viac netreba. Až nakoniec prišla streda, deň odletu. Snažila som sa pekne
držať celý týždeň, ale samozrejme, som to ja, a tak mi na letisku nejaké
tie slzičky ukápli. Našťastie všetko prebehlo v poriadku, ale bolo
to veľmi zvláštne cestovanie. Na letisku ticho, že by ste počuli padnúť špendlík
cestovný pas, nikde nikoho, celé odbavenie batožiny aj s kontrolou trvali
menej ako 5minút. Ľudí veľmi málo, ale klasika. Na letisku boli rúška povinné,
ale 70% ľudí ich nemalo vôbec, alebo ich mali stiahnuté pod nosom, alebo ešte
lepšie pod bradou. Áno, lebo tak je to predpísané v návode na nosenie rúška
(!) Lietadlo bolo takmer prázdne okolo mňa sedeli asi traja ľudia a potom nikde
nikoho až do polovice lietadla. No a v Budapešti ma už čakal môj tatik,
aby sme sa spolu odviezli na našu chatu a pekne sa izolovali. A tam sa
začalo moje dobrodružstvo číslo dva.
Aby ste rozumeli, naša chalúpka nie je ďaleko, ale je to
taký dotyk prírody. Vnútro chaty je
samé drevo, niektoré riady patrili ešte mojej prababke, babinka sa pekne stará o záhradu a tak je tu všetko obrastené
kvetinami, stromami, vtáčiky spievajú, na druhej strane sú stajne s koňmi,
jedlo sa papá iba na terase na čerstvom vzduchu, no skrátka krása....až na ten
hmyz. A tu nastáva problém. Viete, ja veľmi preveľmi ľúbim prírodu,
vychádzky v lese, vtáčky atď., ale na druhej strane som to typické mestské
dieťa, ktoré má hrôzu z pavúkov a inej im podobnej hávede. A aby sa dobrodružstvo tak ľahko
nekončilo, naša chata má vchod do kúpeľne z vonkajšej strany a takých
dobrých dvadsať krokov od chaty sa nachádza latrína. Toľko vám asi stačí na
vytvorenie si predstavy, ale ak by ste s tým mali predsa len problémy,
trošku vám pomôžem: Neskutočne si to tu užívam, naozaj sa teším zo slnečného počasia,
raňajok na terase a vtáčikov, s tatinom tu trošku renovujeme čo sa dá
a tak aj čas rýchlejšie uteká. Ale... áno, pavúky sú tu pre mňa reálna hrozba.
A je jedno ako veľmi vysávam, každý krát keď si spravím vychádzku na
latrínu jednoducho nejakých v sebaobrane zašliapnem. Nehovoriac o milej
príhode hneď v prvý deň, keď som sa snažila vyluxovať chatu, (lebo áno, aj
sem sa tie osemnohé tvory dostanú), sa mi podarilo spáliť vysávač a trošku
vyraziť poistky. Bodaj by nie, keď sáčky do vysávača boli zakúpené ešte v Československu.
A tak som dostala nový vysávač, taký mini špunt, ktorý si prehodíte na
špagátiku cez plece ako kabelku a vysávate.... asi tak osemkrát dlhšie,
ale aspoň sa s ním aj s predlžovačkou zmestíte do latríny... Takže sa
tu rozhodne nenudím, nehovoriac o mojom tatinkovi ktorý sa na mne veľmi
dobre baví. Minule som volala so sestrou a ako si tak sedkám na terase a odháňam
komáre, naraz si len všimnem hadicu omotanú na plote. Hovorím si, kto by to tam
tak hlúpo vešal medzi tie drôty no a hádajte čo. Nie plastová hadica, ale
pekne živý had si
labzuje po plote. Poviem vám, rátala som s rôznymi živočíchmi, občas tu
prebehne susedových mačka, ale toto by ma v živote nenapadlo. A tak len
pištím sestre do telefónu že hen had! a ona sa mi snaží nahovoriť
že to vidím len konár. No neviem! Večery sú tiež zaujímavé, najprv si vždy očami
preskenujem strop či sa tam nespúšťa nejaký spiderman a potom s čistým
svedomím konečne zhasnem. Takže asi toľko k mojich dobrodružstvám na chate. Internet tu taktiež nefunguje a preto bola moja komunikácia trošku obmedzená ale aspoň som sa konečne naučila prepojiť mobil s pc a vytvoriť si tak internet... alebo to pripojenie. No chápete.
Včera som absolvovala covid testy, to vám bol skúsenosť sama
o sebe... bola som objednaná presne na 12tu, všetci prízvukovali že sa nesmie
meškať a nakoniec som čakala vyše hodiny. Dorazila som 15min pred termínom,
v rade predo mnou asi 20 ľudí, pekne sa škvarili na pálivom slnku, jednej
pani tam prišlo zle, pretože dve hodiny pred testom nesmiete piť a vonku 30
stupňov. Ani sa mi o tom nechce
písať, ale... nemali to dobre vymyslené. Ak niekto z vás bude musieť ísť
na tieto testy, určite si vezmite so sebou vodu lebo si možno počkáte. Odbery samé
o sebe nie sú až tak zlé, hoci keď som pri výteroch z nosa mala pocit
že už sa hlbšie ísť nedá, dalo sa. :) Ale hlavne aby bolo všetko v poriadku.
Výsledky ešte neprišli, ale hneď ako prídu sa zase ozvem.
Nateraz to tu asi
ukončím a pôjdem zase zapnúť tú vysávačovú kabelku. Ďakujem že ste to
dočítali až sem, aj za všetky vaše správy posledné dni a týždne. Už sa
teším keď sa uvidíme. Papikýýý :*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára