Tak a je to tu opäť. Po vyše dvoch mesiacoch sa opäť
raz ozývam z (momentálne zamračeného) Ayru. Budíčkom mi boli dve čajky pod
oknom o pol šiestej ráno a keďže svetla tu máme ako za bieleho dňa už
od štvrtej, akosi sa mi nedarilo znovu zaspať. Ale nič to. Poďho do kuchyne,
teplý čaj a banánový chlebík čo som včera upiekla mi už pekne odpočívajú v žalúdku
a ja som si povedala, že nastal čas aby som konečne napísala o tom,
ako to tu vlastne vyzerá, ako dopadla moja škola a vodičák, ako sa tu
vlastne mám a čo bude ďalej. A že toho teda bude, to vám poviem! Ale
pekne poporiadku.
Ako som písala už s poslednom článku, od 23.3. sme v lock-downe.
Áno, ešte stále sme. Hoci sme už konečne započali 4 fázy ako Slovensko (asi pre
polstoročím) a konečne sa blížime k fáze číslo dva. Čo to teda znamená?
Počas posledných takmer troch mesiacov sa celá Británia na chvíľu zastavila a doslova
sa premenila na mesto duchov. (Čo mi značne pripomínala aj pesnička Living
in a ghost town, ktorú s obľubou hrali každé ráno v rádiu). Zákaz
vychádzania (teda aby som nepreháňala, jedna vychádzka za deň bola povolená),
stretávania sa s rodinou alebo kýmkoľvek iným, všetky obchody a inštitúcie
okrem potravín a bánk zatvorené. Minulý týždeň bolo konečne povolené stretnúť
sa s inou domácnosťou, ale vonku, dva metre od seba a nie viac ako
šesť ľudí. A tak sa to aj tu pomaly rozbieha a vracia k životu,
hoci obchody sú ešte stále zatvorené a reštaurácie s kinom otvoria
pravdepodobne najskôr v auguste. Nuž, niekedy to nebolo jednoduché, prvý
lock-down sme s Riinou strávili v našom bytíku a na ďalšie tri
týždne som sa presťahovala k Matthewovi do Saltcoats a izolovala sa
tam. Niekoľkokrát mi preblesklo hlavou, že by som chcela napísať článok, ale
keďže dni plynuli akosi zvláštne a najväčším zdrojom dobrodružstva boli
naše prechádzky a Domino pizza, povedala som si, že trošku počkám. Ale cukor
z banánového chlebíka (ktorého som tam omylom dala dvojitú dávku) už účinkuje
a tak teraz ťukám ostošesť. :) Koncom apríla sme dostali naše výsledky z bakalárky
a musím povedať, že to bolo jedno z mojich veľmi dôležitých
rán. (Respektíve dní, bola asi jedna hodina keď sme sa zobudili a pozreli výsledky)
Okrem faktu že obaja sme získali skvelé hodnotenie, som si odrazu uvedomila fakt, že som práve úspešne dokončila
štyri roky na škótskej univerzite! Ak by mi to niekto povedal pred šiestimi
rokmi, riadne by som sa zasmiala a neverila by som. Ale, tam sme boli. Ja celá
uslzená, tešili sme sa z výsledkov.... a objednali si oslavnú pizzu.
Je zvláštne sa na to celé teraz dívať s odstupom, na
celý lock-down a situáciu, v ktorej sme boli. Napriek tomu, že to bol
tak dlhý čas, to v podstate preletelo veľmi rýchlo a ja som
neskutočne vďačná, že sa to pomaličky vracia do normálnu a nákazy ubúda. Opäť
som začala maľovať, trošku som sa pohrala s abstraktom a vodovými
farbami, prečítala som dve knihy, odposlala poslednú prácu do školy...akože
poslednú, poslednú, naučila som sa pravideľne cvičiť doma každé ráno a potom som
to zajedala koláčmi čo som napiekla, a pozrela som si enormné množstvo
filmov a seriálov (takže pokiaľ by ste hľadali námety čo pozerať, určite
mi dajte vedieť a rada odporučím). Jedno
čo ma mrzí, že som si nedokázala dokončiť vodičák podľa plánu, keďže hodiny sa
museli zrušiť už v marci. Pekne som plánovala spraviť skúšky koncom júna,
ale teraz budem musieť vymyslieť iný plán. Nuž a prečo? Lebo Beki ide
domov...
Áno, začiatkom júla pekne sadnem do lietadla a prídem domov.
Dlho sme s Matthewom premýšľali čo urobiť, nakoľko situácia je tu stále
dosť komplikovaná, ľudia stále nemôžu pracovať a je dosť pravdepodobné, že
do konca tohto roka by som mala vážne problémy si nejakú prácu vôbec nájsť. A tak
sme sa rozhodli, že najlepšie (a najpraktickejšie) bude ak pôjdem na nejaký čas
na Slovensko a uvidíme ako sa situácia vyvinie. Inými slovami, do konca
júna musíme vypratať bytík, ja zháňam prácu na Slovensku (takže ak by ktokoľvek
z vás vedel o dostupnej práci vo filme alebo televízií, neváhajte ma
kontaktovať!) a odrazu sa deje veľa vecí a ja si pripadám až moc
dospelo...najmä po byrokratickej stránke. Posledný mesiac sa niesol v znamení
obvolávania úradov, školy, daňového úradu, dožadovania sa potrebných dokumentov...
na ktoré ešte stále čakám, a pomalého plánovania čo a ako budem baliť
a ktoré z vecí vezmem domov a ktoré nechám nejaký čas u Matthewa.
A poviem vám, je to zvláštny čas. Po jednej stránke sa veľmi teším domov,
na rodinku, na vás a na snáď nové zamestnanie (tento týždeň mám dva
pohovory tak na mňa myslite, prosím) ale na druhej strane je mi smutno, že sa s Matthewom
neuvidíme dlhší čas. Nehovoriac o tom, že ešte stále si akosi neuvedomujem
že sa mi v podstate končí jedna etapa života a tou sú štyri roky prežité v inej krajine, s ľuďmi ktorí sa mi stali tak blízkymi a že
vlastne opúšťam svoj prvý byt. Nehovoriac o všetkom čo sa za tie štyri roky
udialo. Tak či tak, ono to príde a ja už vidím tie kruhy pod očami čo budem
mať celý týždeň, keď budeme s Riinou baliť byt a keď sa na posledných
pár dní opäť nasťahujem k Matthewovi, než ma nakoniec zavezie na letisko....
Ako som to teraz napísala na papier to nabralo trochu reálnejšie rozmery a keďže
ja som veľmi emotívna osôbka, tak sa tu zastavím skôr než začnem slziť do
čajovej šálky. Pretože nakoniec si vždy poviem, že veci sa dejú tak ako sa majú
a nejako sa to len vyrieši. Nateraz sa snažíme tráviť veľa času spolu a ja
sa sústredím na fakt, že si opäť užijem horúce leto a budem môcť nosiť
kraťase miesto hrubého svetra. :)
A to by bolo nateraz asi všetko, milí moji. Ďakujem, že
ste to dočítali až sem, aj za vaše správy a sľubujem, že sa ešte ozvem a napíšem
vám ako postupuje balenie a chystačky. Zatiaľ sa majte krásne.... oh a ak
by ste mali 5min času a hľadali spôsob ako sa zabaviť, hádžem sem link na youtube
kanál čo založil Matthew spolu s našim kamarátom Michaelom. Verte mi,
zasmejete sa.
Papikýýýý! :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára