Na tento víkend som sa tešila snáď od septembra. Konkrétne
od doby, čo mi Nika (osôbka mne veľmi drahá) oznámila, že už má kúpené letenky.
Od toho momentu mi neustále niekde vzadu v hlave visel dátum dvadsiaty
deviaty október. Tajne som spriadala plány o tom, čo mám vlastne navariť,
kam všade pôjdeme, čo budeme robiť, či nemám stiahnuť nejaké filmy, či budeme
mať dosť času na poriadny rozhovor, či je ešte niečo čo mi treba priniesť a následne
odniesť a všakovaké iné možné blbosti detaily, aké dokážu len mňa
omínať vyše mesiaca.
Asi nemusím veľmi opisovať sobotňajšie ráno, lebo všetci čo
ma poznajú si isto vedia predstaviť, v akom stave som asi bola. Ako vždy
nič zvláštne, len som sa možno trochu vznášala :). Ráno som vstala (možno
trochu skôr ako obyčajne), doupratovala izbu, nachystala uteráky, trikrát úplne zbytočne poutierala prach a pobrala
som sa uvariť polievku do kuchyne. (Stálym čitateľom už zrejme preblesklo
hlavou akú polievku som kuchtila). Áno, zeleninovú, áno, tú s kukuricou.
Optimisticky som si myslela, že (keďže inú polievku tu ani nerobím) na nej
nemôžem nič pokaziť. A predstavte si, môžem. No nezgrcne sa mi tá zásmažka
zrovna vtedy, keď chcem aby to bolo podľa možností jedlé? Ale čo, hmotu som
vyliala do umývadla a dala to na druhý pokus :).
Vlak mal prísť niečo po dvanástej. Nemusím spomínať, že
cestu na stanicu som takmer preskákala... Väčšinou je veľká výhoda, že vlaky
chodia často, lenže v niektorých situáciách je to trochu na palicu. Napríklad
vtedy keď čakáte niekoho na stanici, prídete trošku skôr aby ste nemeškali, a pokým
príde ten správny vlak, zastavia tam ešte tri ďalšie a vy ste s každým
otvorením dverí viac a viac nervózni, ale váš človek tam stále nie je...
hej, je to o hubu. Ale ten správny vlak nakoniec predsa len dorazil a my sme
sa po troch mesiacoch konečne stretli a ja som tu mala prvú slovenskú
návštevu. Hoci som sa trochu bránila, niekoľko slzičiek mi vyhŕklo, ale keďže
to boli slzy šťastia, tak to vôbec nevadilo...
A ako sme strávili ten špeciálny víkend?
Krásne! V prvom rade sme samozrejme zjedli kukuričkovú
polievku a potom sme sa pobrali na výlet do mesta. V centre je totiž
jedna kaviarnička, na ktorú som si robila zálusk od prvej chvíle, čo som
prechádzala mestom. Každý deň totiž naplnia výklad niekoľkými druhmi zákuskov a koláčov.
A nie hocijakými, ale krásne vyzdobenými. Vyše hodinky sme teda posedeli v útulnej
kaviarničke a potom sme sa pobrali ďalej. Navštívili sme môj obľúbený
vintage obchodík a prechádzku sme zakončili na pláži.
Druhý deň ráno sme trošku pobehali obchody (ako inak) a keďže
sme mali šťastie a tento víkend sa konal TamFest, taký milý mini festival
plný hudby, umenia, remesiel a hlavne stánkov so zákuskami, zabehli sme
späť na intrák, zobrala som foťáčik a vrátili sme sa do mesta. Poprezerali sme
stánky, vo väčšine z nich bolo jedlo a zákusky, čo nám nanajvýš
vyhovovalo a ihneď sme museli nejaké vyskúšať. Rozhodli sme sa pre stánok veľmi
milej netopierej dámy, ako sme ju
nazvali kvôli čelenke s netopierom. Zákusky boli výborné, ale ešte lepšie
bolo, že sme ich zjedli na lavičke a popri tom počúvali úžasné duo huslí a čela.
V meste bolo totiž niekoľko pódií, na ktorých sa striedali rôzni hudobníci
a kapely. My sme mali šťastie, lebo títo dvaja hrali naozaj krásne. Dokonca
sme si stihli vypočuť aj skladbu z Game of thrones! Keďže sa už začalo málinko stmievať, vybrali sme sa naspäť a pritom sme si kúpili večeru v jednom
zo stánkov. Rozhodli sme sa pre scotch pie, (čo je taký malý koláčik na slano,
plnený mäsom a ešte niečím, či už napríklad zeleninou, alebo syrom...). Obe sme ho
jedli prvýkrát, ale musím povedať, že bol naozaj vynikajúci. Cestou späť sme
dokonca stihli vidieť aj bežcov v halloweenskych kostýmoch, ktorí sa
účastnili malého mestského maratónu.
Navečer sme sa ešte prešli ku golfovému ihrisku a dokonca
som tam našla aj zabudnutú golfovú loptičku, takže som si ju hneď uchmatla do
mojej zbierky rôznych blbostičiek.
(Mimochodom, ak by vás to zaujímalo, moja zbierka papierových sáčkov sa pekne
rozrastá. Iba sa trošku málo stretáva s porozumením... Napríklad jeden spolužiak
na mňa pred pár dňami trochu čudne pozeral, keď som zo školskej jedálne miesto
mafinu kradla len sáčok, ale potom sa nad tým len pousmial. Myslím, že im už
konečne začína dochádzať s kým majú dočinenia :D ).
Deň sme potom zakončili Počiatkom, čo je film, ktorému
zrejme moje antiscifi bunky nepochopia ani keby som ho videla trikrát a po
slovensky, (ale napriek tomu je to skvelý film!). Pozerali sme ho v kuchyni
asi do polnoci spolu s Albou, Riinou a Rally (to je zasa milá
spolužiačka z Bulharska a veľká
fanúšička Christophera Nolana. To sa vcelku hodilo, ale žiaľ ani po jej niekoľkých
pokusoch vysvetliť mi určité aspekty filmu to tak celkom neviem vstrebať. To ale
vôbec nevadí, lebo večer to bol krásny, plný smiechu, rozhovorov, nepochopeného
filmu a neskorej večere, čo je hlavné...) :).
No a potom prišiel pondelok a s ním aj Nikin
odchod. Ráno sme sa ešte prešli do mojej školičky na mini prehliadku a potom
sme si v kľude posedeli na lavičke pri rieke a s nohami vyloženými
na kufri sme sa slnili a počúvali vtáčiky.
A takto pekne sme zavŕšili krásny víkend. Čo viac
dodať? Asi len toľko, aká neskutočne vďačná som a že moja radosť z prichádzajúcich
Vianoc a z toho, že vás všetkých zase uvidím, je stále väčšia a väčšia...
P.S. A nezabudnite nakuknúť aj do Zoneramy. Je tam
zopár ďalších fotiek z víkendu, s jemne halloweenskou atmosférou :).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára