Pôvodne som sa chystala napísať článok o niečom
inom. O mojom víkende v Glasgow. A som si istá, že
v priebehu pár dní sa k tomu istotne dostanem, ale keďže dnešok mi
napísal ďalší príbeh sám o sebe, musela som Glasgow na chvíľu nechať tak
a rozhodla som sa, že sa s vami radšej podelím o ďalší
z dní, ktorý by sa dal označiť ako čierny. (Práve som si uvedomila, že je
zas utorok!)
Keďže ale istotne už všetci netrpezlivo čakáte, čo sa
mi zas podarilo, pustím sa rovno do toho. Všetko to začalo už včera poobede.
Dostalo sa mi do rúk prvé hodnotenie domácej úlohy z Creative writing a musím povedať, že
hoci som bola pripravená na to, že 100% to hneď nebude, rozhodne som čakala
trochu lepší výsledok.... So strachom v očiach som si prečítala
hodnotenie, z ktorého mi pán profesor odkázal, že moja Written
English nie je práve najlepšia a vzhľadom na to aký
predmet som si vybrala, by som sa, pre svoje vlastné dobro, mala poohliadnuť po
nejakom doučovaní. Hm... mne sa hneď zdalo, že také jednoduché to asi nebude.
Ale nevadí. Od toho som predsa tu, aby som sa vo všetkom zdokonalila...
Ostatne, čo iné mi už ostáva, že? :D
Hlavná časť príbehu sa však odohrala dnes. Ráno bolo
vcelku príjemné, dokonca ma veľmi potešil telefonát od kamarátky z Londýna
(pozdravujem!) a spríjemnil mi ráno. Následne som si sadla za stôl
a spísala si zoznam vecí, ktoré musím počas dnešného dňa, nanajvýš zajtra,
urobiť:
Bod
č. 1: Napísať novú úlohu na Creative writing. 500 slov na tému
Ruky, príbeh by mal byť založený na prežitej skutočnosti. Sedela som nad tým
zhruba hodinu, a hoci sa mi hlavou prehnalo niekoľko myšlienok, žiadna mi
neprišla dostatočne zaujímavá. (To viete, rešpekt po včerajšom hodnotení). Tak
som si povedala, že sa trochu prejdem, niečo nakúpim a tým si odškrtnem Bod č. 2: Nákup. Potrebovala som si
doplniť izbietku o nejaké veci, ako mikina, rifle, deka a samozrejme,
toaletný papier... všetko som si pekne priniesla do izby a rozhodla sa, že
splním ďalšiu dnešnú úlohu.
Bod
č. 3: Pranie. Áno, áno. Našu školskú práčovňu som
vyskúšala druhý a posledný raz. A presne TU to všetko začalo. Keďže
sa mi nahromadilo pár čiernych vecí a k nim pribudli aj rifle
a dve čierne mikiny, rozhodla som sa, že to nebudem prať v rukách,
nakoľko nemám ešte ani sušiak, ale pekne to operiem v práčke (za dve
libri) a následne to dám vysušiť (za libru). Lenže, okrem toho som
potrebovala oprať aj posteľné prádlo, pár uterákov a novú deku. To dá
rozum, že toto rozhodne v rukách prať nebudem. A tak som naplnila dve
pračky, a pokým sa pralo, rozhodla som sa splniť Bod č. 4: Upratovanie. Keď hovorím o upratovaní mám na mysli
moju izbietku a samozrejme kuchyňu! Keďže potkýnanie o vrecia so
smetím, či stúpanie po rozsypaným cestovinách ma už nebaví, rozhodla som sa
rezignovať a nečakať, kým nám, vďaka poriadkumilovným spolubývajúcim,
zazvonia pri dverách šváby. A tak raz do týždňa teda upratujem celú
kuchyňu... (Niet nad niektorých dobrých spolubývajúcich!)
No ale späť k praniu. Len čo som upratala, šla
som do práčovne po veci. Posteľné prádlo už stihlo prebehnúť aj sušičkou
a tak som ho len vybrala a uložila do tašky. Následne som otvorila
práčku s novými vecami a..... nazvime to, že som trošku hromžila. Prádlo
opäť celé špinavé, polepené ako sopeľ. Jedným šmahom som tu hordu vybrala
z práčky a poď ho na recepciu. V hlave som mala niekoľko
dokonale šťavnatých slov spolu so žiadosťou o preplatenie prania. Ale
hádajte čo... Akosi som pozabudla, že tie šťavnaté slová budem musieť preložiť
do angličtiny, nakoľko slovenský výklad
situácie by mi bol na dve veci... Na recepcii sedel veľmi milý pán. Jediný
problém bol, že hovoril ešte horšie ako môj spolubývajúci, takže po takmer pol
hodine som nakoniec vyrozumela, že by som si mala veci odniesť k sebe
a počkať, kým niekto príde. S očami červenšími ako paradajka som mu
naznačila, že ja akosi nebývam v byte, nemám ani len sušiak a naozaj
to nemám kam dať. Milý pán mi polhodinu vysvetľoval, že niekto príde maximálne
do hodiny. A tak som si zbalila švestky,
ktoré som medzičasom držala na rukách a bola som od nich celá mokrá
a vybrala som sa späť do izby. Čas bežal a nikto nechodil. Medzičasom
som si spravila neskorý obed (samozrejme, že som sa nezabudla fajne popáliť)
a nakoniec som sa rozhodla požičať stojan na prádlo od talianskej
kamarátky. (O tom, že som sa popri tom stihla aj vymknúť z bytu vám radšej
ani písať nebudem...).
Stojan v izbe a poďho prať. A že ako
vyzerá také študentské pranie v rukách? Félmi dobre. Jednoducho som to musela prať po kúskoch. To znamenalo
napustiť si mini lavórik vodou (a keďže je umývadlo malé, dá sa to len do
polovice a zvyšok sa musí dolievať pohárikom... uhm, topka). Následne tam
dať prací prášok, vymáchať tam dva-tri kusy oblečenia, vodu vyliať, oblečenie
niekoľkokrát prepláchnuť, zas napustiť lavórik, tentokrát doňho naliať aviváž,
znova prepláchnuť a nakoniec prádlo vybrať a ručne vyždímať. Nie len,
že je to samo o sebe otravné, ale predstavte si moju situáciu, keď máte
takmer 20 ks oblečenia a viac ako tri do toho lavórika jednoducho
nenarvete! Takže čo to znamená? Áno presne tak. Celé to pranie mi trvalo asi
tri hodiny, stálo ma to tri leukoplasty (na pľuzgiere, ktoré sa mi medzičasom
stihli vytvoriť) a kopu sĺz. Že prečo? Hneď vysvetlím. Pokým som si
napúšťala vodu do lavóra, povedala som si, že rozložím ten stojan. Však to nič
nie je, len niečo potiahnem a bude stáť. No, nie nebude. To by som nebola
ja aby sa niečo nepokazilo... Stojanu sa samozrejme vzpriečila jedna noha
(nepýtajte sa, tu sú divné stojany) a keď som sa to pokúšala napraviť,
stojan sa jednoducho zložil a spolu s ním sa zložili aj moje prsty
privreté medzi tyčkami. Nestihla som si ani poriadne zanadávať, lebo zrazu som
počula veľmi divný (a hrozivý) zvuk vychádzajúci z kúpeľne. Áno správne.
Vodička sa valila z lavórika a umývadla, rovno na zem, tiekla si až
ku dverám. A tak som bleskurýchle schytila toaleťák (ešteže som ho dnes
kúpila) a začala som ho šialene rozmotávať a púšťať na zem. Potom som
sa definitívne zložila, a k vode som pridala aj pár mililitrov tej
mojej, slanej. A akoby toho nebolo málo, v tú ranu sa (s dvojhodinovým
meškaním) objavil vo dverách milý pán a oznámil mi, že jediné, čo môžem
robiť je napísať sťažnosť na stránku, ktorá spravuje práčky a možno mi vrátia moje dve libry! Chvíľu
som sa naňho dívala, spotená od prania a ždímania, s oblepenými
prstami, kúskami mokrého toaleťáku prilepenými všade po tele, slzami
v očiach a nakoniec som sa len usmiala a zavrela dvere...
A aké pokračovanie má tento príbeh? Naozaj
vynikajúce. Prádlo mi visí kde sa len dá a keďže po štyroch várkach
ždímania sa mi už klepali prsty a nedokázala som poriadne ždímať, neustále
počujem, ako mi voda z oblečenia kvapká na dlážku, alebo do lavóra. Je to
dosť šibnuté, stále čakám, kedy padne ďalšia kvapka. Okrem toho som musela dať
na zem pod stojan s prádlom dva uteráky (čisté, ktoré som dnes vyprala!)
aby ma zajtra ešte aj neobvinili, že im kvôli mne splesnivela podlaha. A svoj príbeh, ktorý musím zajtra
odovzdať stále nemám. Myslím, že môj mozog nie je momentálne schopný
vyprodukovať čokoľvek iné, okrem zápisu z tohto dňa. (Možno to bude aj
tým, že všetok kyslík v izbe sa mi minul a už päť hodín vdychujem len
aviváž). Takže predpokladám, že dnes už článok nik čítať nebude, lebo je dosť
neskoro, ale možno zajtra sa bude hodiť k raňajšej káve. Ja budem
o takom čase pravdepodobne dospávať dnešný deň, alebo naopak, potiť rýchlo
domácu úlohu o rukách... Možno aj o tých mojich, oblepených...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára